Materinská láska

Mama sa o nás bála. Nie, že by nám nedôverovala, naopak, mali sme pekný, kamarátsky vzťah. Každý večer pred spaním v posteli čítala, chodili sme jej s bratom zaželať dobrú noc, zarozprávali sa a skončili na zemi pri posteli. Otec už dávno pochrapkával a my ešte rozoberali večerný film alebo nejakú knižku, rozprávali zážitky z celého dňa, kým nás nezahnala spať. Neviem, z čoho pramenil ten strach, nič tragické sa v rodine, ani v blízkom okolí neudialo, napriek tomu, keď sme neprišli načas domov, napadali ju katastrofické scenáre. Bol to pre nás obrovský tlak, ak sme sa niekde zdržali a nemali jej ako oznámiť, kde sa nachádzame a kedy prídeme, poznajúc jej obavy.

Často teraz spomína, aká smola, že za našich mladých čias neboli mobily, koľko strachu si užila po našom večernom odchode na internát do Bratislavy, nevediac, či sme došli v poriadku. Ja si naopak v duchu hovorím, aké šťastie, veď by sme denne museli podávať hlásenie o každom našom kroku a taký zabudnutý mobil a mamine neúspešné volanie, hrôza.

Pamätám si, že počas strednej školy sa brat občas niekde zabudol. Išli sme si ľahnúť, ale bolo počuť, ako mamine kroky ustavične merajú cestu od jedného obloka k druhému. Ak neprišiel do dvadsiatej druhej, nedajbože do dvadsiatej tretej, muselo sa mu niečo stať. Vyhnala ma z postele a išli sme ho hľadať.

Raz išiel s kamošmi na kúpalisko a do tmy sa nevrátil. Márne som jej vysvetľovala, že plaváreň je zatvorená, dávno by nám niekto prišiel povedať, keby sa utopil. Našli by jeho veci, oblečenie, telo v bazéne, to nie sú Senecké jazerá, že by sa zachytil o konár. Museli sme sa ísť presvedčiť. Zamknutá brána, trblietajúca sa hladina vo svetle lámp, po bratovi ani stopy. Čo ďalej? Spomenula si, že v poslednej dobe často spomínal spolužiačku Janu. Ideme k nej. Nemalo zmysel, presviedčať mamu, že je to trápne. Na druhý deň pochopila aj sama, ale v tej chvíli by ju neodradil žiadny argument. Vedeli sme iba hmlisto, kde asi býva, študovali mená na zvončekoch výškových panelákov. Okolo dvadsiatej tretej sa nám podarilo nájsť ten správny zvonček. Jana zodvihla telefón a priznala, že ju brat odprevadil domov, pred chvíľou odišiel, museli sme sa obísť. Viem si predstaviť, ako hlboko klesol v jej očiach. Hrdina, ktorý ju odprevádza domov ako nebojácny muž a pritom ho hľadá mama. A tá sa dnes čuduje, že sa ešte neoženil. Rande s mamou za chrbtom?

Raz som sa zdržala u kamarátky, oznámila telefonicky, nech ma nečakajú, prídem neskôr, píšeme prejav na maturitnú rozlúčku. Pomáhali nám starší chalani, Julka nešla na druhý deň do školy, zostalo na mne, aby som ho zaniesla triednemu. Pokojne sme sa bavili, Julkini rodičia už spali, verila som, že aj moji, veď vedia, kde som. O polnoci niekto klopkal na dvere. Julka išla otvoriť, prišla pre mňa. Vyjdem medzi dvere a tam – moja mama, v natáčkach, spod kabáta jej trčí kus nočnej košele. Bez rozlúčky vybehnem von, zabuchnem dvere, aby ju chalani nevideli, taká hanba. Nechcela v noci telefonovať, aby nezobudila rodičov, tak radšej prišla.

Posledný ročník na vysokej. Prichádzala som po týždni unavená domov, ani som tašku nestihla položiť, zvítať sa s manželom a zvonil telefón. Pravidelne, každý piatok, bola som na to priam alergická. Všetky otázky mi boli známe vopred.

„Už si doma? Si v poriadku? Ako sa máš? Čo nové? Nič nepotrebuješ?“

Akú chuť som mala zakričať – „nie, mami, len aby si mi dala pokoj!“

Snaha o ovládanie bola, ale priznávam, niekedy som bola na ňu odporná. Len preto, že nevedela odhadnúť tú správnu mieru starostlivosti.

Aj ako dospelá žena, matka troch dcér, nikdy som sa neoslobodila od pocitu, že mama má o mňa strach. Najmä v lete, pri neplánovaných večerných potulkách, keď zájdem na koncert na námestí alebo len tak na Ostrov, za kamoškou, vždy mi bliká, čo keď bude volať mama a nenájde ma doma. Stalo sa neraz, že vyzváňala na pevnú linku a na druhý deň sa priznala, ako zomierala od strachu, či sa mi niečo nestalo.

Od tohto pocitu chcem moje deti uchrániť. Verím, že sa mi to darí. Byť dostatočne blízko, keby potrebovali moju pomoc, ale zároveň dosť ďaleko, aby som im nebránila žiť svoj vlastný život slobodne, bez pocitov viny, ak sa mi deň, týždeň, neozvú. Sú dospelé, dôverujem im, nevolám im a nekontrolujem ich. Robia to stále mnohí rodičia, neviem, či zo zvyku alebo tiež zo strachu. Tie moje sú mi vďačné, že nepatrím medzi nich a závidia im to aj kamaráti. Ak sa niečo zlé má stať, nezabránime tomu. Svojimi negatívnymi myšlienkami môžeme to zlo skôr privolať.