Sestry

„Volala mi Pavla. Ja som jej volala tri razy po sebe, tak som si hovorila, nech raz aj ona zavolá. Neviem, ako drží ten telefón. Chvíľu ju počujem, potom mrnkoce do toho, hovorím jej, chyť si ten telefón poriadne! Že aj druhí sa sťažujú, mám jej to zakaždým pripomenúť. Ale čo jej to budem stále pripomínať. Nechala som ju, nech si šemotí, ani neviem, čo hovorila, aj tak stále rozpráva to isté, ako ona po doktoroch nechodí, ako ona nič od bolesti neberie, ona vydrží. No keby ju tak bolelo, ako mňa, by som videla, či by si nezobrala! A po doktoroch nechodí, ale každú chvíľu spomenie, čo jej povedali na geriatrii, čo na očnom, čo na ortopédii a nechodí. Minule som chcela, aby sme sa stretli v meste v cukrárni, keď už ku mne nedôjde. Ale kdeeee. Veď ona už sama nikde nechodí, len do obchodu. Deti by jej nedovolili, boja sa o ňu, že by sa šmykla, spadla, ona už má tie nohy také slabé boľavé, hlava sa jej krúti, už si ani nevarí, deti jej vždy večer donesú. Má o rok viac ako ja. Veď z nej urobili nesvojprávnu! Toto by som nezniesla, neopovážte sa so mnou takto zachádzať! Vyprávala, vyprávala, aj som sa párkrát nadýchla, že jej skočím do reči, ale nechala som ju tak, ju druhý nezaujíma, len si dokolečka dokola omieľa to svoje.

Bože, veď som už ako tá Pavla. Ani som ťa nepustila k slovu, čo ma nezastavíš!“ spamätá sa mama.

Smejeme sa.