Veľkonočná

„To sekanie som presolila. Taká som sprostá! Nieže by som to najskôr okoštovala, ešte som tam dala za lyžičku soli a vegety. Nedá sa jesť. Až ma pery pália. Ale to preto, keď robievam také aj s kuracou pečienkou, tam soľ dávam. No sprostá som sprostá. Už mi nič nejde ako kedysi.“

„Mami, prosím ťa, prestaň si nadávať. Kto v tvojom veku toľko navarí, napečie. Tety už len posedávajú a ty chystáš, akoby si v dome mala dievky na polievanie.“

„Ale čoby som.“

Popoludní sa preklikávam textami, čo by bolo vhodné do zbierky Moja malá mama, keď mi padne do oka Veľkonočná. Začítam sa. Bežím dole pre telefón, toto musím mame prečítať. Riskujem, že sa urazí, ale nech.

„Mami, počúvaj. Niečo ti prečítam. Písala som to minulý rok. Vôbec som si to nepamätala.“

Začnem čítať:

„Volal mi Filipko, že ku mne príde spať. Bola som prekvapená, pýtam sa, či sám. Že nie, to by bola nuda, aj s tatinom príde. Že sa na Veľkú noc patrí prísť spať ku babke. Prekvapilo ma to. Necítim sa dobre, najradšej by som niekde zaliezla,“ telefonuje mama.„Veď zavolaj Julovi, nech prídu inokedy, pochopí to.“

„To nieee. Šak si zoberiem tabletku, to bude dobré.“

„Čo si zasa robila, priznaj sa!“

„Aaale, vieš čo? Každý večer mi tu lieta moľa. Len čo si sadnem k telke, hnusoba jedna, preletí mi pred obrazovkou, len aby ma najedovala, hneď mám po nálade. Cez deň kukám, hľadám po stenách, nenájdem nič. Ale večer, zasa. Minule dve Mišo zabil, aj v nedeľu Julo a tá jedna potvora, tá mi tu lieta stále. Tak som vyhodila rezervné periny z postelí na balkón, poprezerala, nič.“

„Z tých vyklápacích postelí, sama?! To sa ti ako podarilo?“

„To nič, mne to ide  ľahučko. Z detskej izby som vyvliekla von tie epedy, čo sú na válendách, vykefovala a tá paprča sprostá ma už zase neposlúcha.“

„Prečo jej tak škaredo hovoríš, veď je tvoja. Povedz ručička moja, hneď jej bude lepšie.“

„Paprča je to. Aj s ňou cvičím, ako mi kázali a keď bolí aj tak, vykašlem sa na ňu a necvičím. Filipko si rozkázal štvoraké, čo mu mám upiecť, ale mám nejaké sladkosti pokúpené, nebudem piecť.“

Na druhý deň.

„To sekanie je presolené. To údené mäso bolo slané!“ spustí na mňa miesto pozdravu.

„Mami, údené mäso bolo vždy slané, preto sme ani fazuľovú polievku nesolili, keď sa v nej varilo, len dochutili.“

„To bolo kedysi. Posledné roky vôbec nebýva slané,“ odporuje.

„Veď preto som ti kúpila u Hôrku, že tam je ako kedysi, nie ako tie vákuovo balené umeliny. Mala si ho na Vianoce a chutilo ti.“

„Julovi bude moc slané. Už minule hovoril, že treba menej soliť a potom netreba brať tabletky na tlak.“

„Možno sa len tebe zdá, že je slané, veď uvidíš, čo povie Julo.“

„Istotne mu bude slané. Ale ja za to nemôžem. Keď mu nebude chutiť, nech nechá tak. Nemusí ho jesť, len nech mi nehundre. Dám mu údené so šalátom, aj kuriatko s ryžou spravím, no nech ho neje, ja si ho zjem sama!“

„Mami, veď si ako ten zajko v tom vtipe, čo si išiel ku krtkovi lopatku požičať. Julo ešte neprišiel, ani netuší, že si sekanie robila a už vôbec nie, že si ho údajne presolila a ty už na neho kričíš, nech ho neje.“

Spozornie: „Aký zajko, aký krtko?“

Vyrozprávam jej príbeh: „Zajko potrebuje lopatku. Premýšľa, požičiam si od krtka. Vyberie sa k nemu, cestou uvažuje. Ktovie, či bude krtko doma. A ktovie, či bude mať lopatku. A ak ju aj má, požičia mi ju? Určite nepožičia. Kým príde ku krtkovi, už je taký nabudený, že len čo mu ten otvorí, miesto prosby na neho vychrlí – vieš čo, krtko?! Tak si tú lopatku strč do prdele!“

Mama sa smeje a len tak mimochodom prehodí, že upiekla iba orechové rožky a piškótový koláč s banánom a krémom, poliaty čokoládou.

***

Najskôr ticho, prvý výbuch smiechu, čoraz viac sa smeje, úplne ju vidím, ako si utiera slzy.

„Toto ja takto rozprávam? Nepamätám si to. Tak aj minulý rok? Škoda, že si to nenašla skôr, dala by som si pozor,“ zauvažuje mama.