Plesové topánky

„Mamičkááá? Tie plesové topánky mám tu, či v Nemšovej?“ pýta sa Monka.

„Ktoré sú plesové?“ pýtam sa.

„Veď jediné, čo mám na opätku. Svadby pohřby promoce.“

„Nie. Také som nestretla. Hore som vykladala pred zimou samé balerínky.“

„Som si myslela, že budú v Nemšovej. Potrebujem skontrolovať, či ešte jednu noc vydržia, alebo musím do soboty pozháňať nové.“

Maľujem si, nenechám sa rušiť.

„Zajtra neprídem. Mám službu, tak ma nečakaj, skončíme s Mišom naraz, pôjdeme domov,“ pokračuje.

Na druhý deň zvoní telefón: „Zastavím sa večer. Tie topánky som nenašla.“

Otvorím dvierka na hornej skrinke, nemusím sa prehrabávať dvomi radmi krabíc, tá s plesovými je rovno na očiach, obrázok zvýraznený zelenou fixkou a vedľa nápis MONKA. Takto prehľadne odkladám sezónnu obuv.

Prichádza Monka.

„Tie topánky sú tu,“ usmievam sa. „Keby si otvorila hornú skrinku, videla by si ich. Pozri!“

„Ale ty si mi povedala, že URČITE tu nie sú,“ bráni sa.

„Je to celkom možné. Ale ja zabúdam. Tak si teraz ty, dobre zapamätaj, kým máš tridsať, že mamičke neveriť!“ usmievam sa.

„Keby si ma včera videla. Prídeme domov, otvorím skriňu v chodbe a tá takmer prázdna. Pýtam sa Miša, kde sú topánky?“ líči Monka. „V garáži. Odpovedá mi s úplnou samozrejmosťou. Aj tie plesové? Plesové tu nemáš. Jak nemám, keď u mamy nie sú? Určite tu nie sú. Určite?! U mamy určite, u teba určite?“ od slova do slova mi popisuje atmosféru. „Tak ma to vytočilo, že som skákala jak čivava. Ty si jak môj dedko! On všetko nosil do pivnice a ty do garáže. A babka vykrikovala, raz aj mňa tam odnesie! A ty ma odnesieš do garáže.“ Vyskakuje, prehráva celú scénku a smejeme sa jak pominuté.

Keď odchádza, zakričím jej: „Se omlóvám!“

„Za čo?“ nechápe.

„Za tie topánky. Že som ťa zle informovala.“

„Prosím ťa! Ty nemáš za čo. Keby som nebola lenivá, sama som sa mohla pozrieť a nie sa spoliehať na mamičku. Ja keď sa upokojím, tak už používam aj mozog. Ale keď som vytočená, tak sú na vine všetci ostatní,“ priznáva sebakriticky.