O majonéze po druhé

„Včera som si chcela ísť kúpiť chlieb a prišla Ivka. Len tak som to pred ňou spomenula a ona mi nechala celý chlieb! Že kúpila, keby som náhodou potrebovala, ona si kúpi v Súči. Takú radosť mi urobila,“ spustí mama.

„Mami, akoto, že zasa nemáš chleba? Veď Julo sa sám ponúkol, že ti oni budú nosiť v nedeľu, nemusím ja. A stále máš problém.“

„To bolo tak. Najskôr mi nosili, potom mi zavolali, koľko mi majú doniesť, potom som ja volala, nech mi donesú a minule sa nepýtali a nedoniesli.“

Je mi to jasné. Kto by porozumel tomu, že ak mama povie polku, myslí tým tri chleby do mrazáku. Ak povie, že potrebuje maslo, tak potrebuje všetko. Zbytočne jej hovorím, píš si, aby si vedela, keď ti zavolám. Napísané má maslo. Každú vec, ktorú vyložím z ruksaku, komentuje: „Ako vieš, že nemám zemiaky? Presne na toto som si myslela. Aj smotanu potrebujem! Zeleninu som tiež minula. Takú chuť som mala na tresku...No vidíš. Oni mi nevedia nakúpiť. Ty presne vieš, čo potrebujem.“

No neviem. Len skúšam a hádam. Ak niekto sám nevie, ťažko sa mu ulahodí.

„Dobre mami. Budem ti nosiť tri chlebíky, dáš si do mrazáku, ako si bola zvyknutá.“

„Ale nerob si starosti. Veď aj u nás na rohu majú chlieb, to nemám ďaleko. Len tam sa ráno minie a poobede už nie je.“

„Nabudúce ti donesiem.“

„Akú majonézu kupuješ do zemiakového šalátu?“

Túto istú fintu použila aj na Vianoce.

„Alebo urobím Julovi k údenému iba zemiakovo-cibuľový. Zje aj taký. Má rád aj ten,“ skúša ďalej, či sa chytím.

„Mami, ja ti urobím a prinesiem. Na kedy ho potrebuješ? Budú u teba celé prázdniny?“

„Ale čoby! Prídu v nedeľu, budú do pondelka.“

„Dobre. Tak ti prinesiem v sobotu podvečer.“

„Ale to ma mrzí. Nemusela som ti to radšej hovoriť.“

„To už je tvoj problém. A bude ťa dvakrát. Že si mi nemala hovoriť a že ti ho urobím a donesiem,“ smejem sa z nej a rozosmejem aj ju.

„Porozprávam ti, mami, čo som včera začula pri nakupovaní. Niekoho mi to strašne pripomínalo. Rozprávali sa dve tety:

Mladí mi povedali – neopováž sa liezť na stoličku a umývať okná! Tak som sa postavila k oknu, umyla, pokiaľ som dočiahla. Potom som dala handru na palicu a pekne som poumývala aj hore. Ani som im nepovedala. Veď som nebola na stoličke. Čo som sľúbila, som dodržala.“

„Ja nechodím na stoličku! Ja mám taký šikovný rebríček. To si mi iste ty kúpila,“ pohotovo zareaguje.

Nepamätám sa. Asi to kúpil ešte tato.

„Tam sa pekne jednou rukou držím...,“ horlivo vysvetľuje.

Všetky sú rovnaké. Teda nie všetky. Dosť je takých, čo sa opustia a ľutujú, nechajú obskakovať. Tieto staré mamy, bojovníčky, nezmary, hoci veľakrát nezmyselne riskujú, sú mi sympatickejšie.

Deti mi čoraz častejšie hovoria: „Že nebudeš ako babka? Sľúb nám to!“

„Ale budem! Nič nesľubujem,“ smejem sa.