Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seNespokojnosť
Autor
gabi tá istá
„Predstav si, že mali cirkevný pohreb,“ začína rozprávanie mama. „Nezobrala som si načúvatko, ale farár hovoril stále o tom istom. Trištvrte hodinu, stále dokola, čosi si tam mrmotal, ani mu nebolo rozumieť,“ vyjadruje nespokojnosť. „Keby tam aspoň nejakú básničku povedali! Hore na balkóne čosi zaspievali, ale veď tých nebolo ani počuť. Peťa, mama, mala šedé šaty! Jej kamarátky čierne nohavice a biele blúzky, to mi až tak nevadilo. Peťa tam chodila, usmievala sa, no, ja neviem.“
„Mami, rodičia, starí rodičia, všetci blízki už majú odtrápené, odplakané. Posledné mesiace sa im chlapča menilo pred očami, veď to už nebol on. Sama si ho videla, opuchnutý, pokrivená tvárička. Nosili ho na rukách, nevládal sa hýbať, prehĺtať. Bolo to vykúpenie pre všetkých.“
„Ale po pohrebe, prišli do záhrady, to bol prvý máj, nie kar! Rozložili hračky, nafúkli takých veľkých pandrlákov, veľkých ako som ja, červený, zelený, ružový, akýsi maco a čo ja viem čo ešte. A naraz sa mi až zatmelo pred balkónom, všetko to vyletelo a neviem, kde to popadalo, nič som na dvore nenašla. Kopu mladých tam bolo, na chatke mali pohostenie. Aj Matej Tóth, ten slávny športovec prišiel s veľkou kyticou. Marek robí maséra jemu, aj Nasti Kuzminovej, tá bola mladým aj na svadbe.“
„Mne sa to páči, mami. Je to celkom iné, keď zomrie starý človek a malé dieťa. Rozlúčili sa s ním primerane jeho veku. Symbolicky poslali za ním hračky do neba. Vieš, to naplnili héliom, preto stúpali hore a nemohla si ich vidieť na zemi.“
Na druhý deň.
„Ja nechápem. Oni už chodia, ako keby sa nič nestalo. Dedko mal oblečené červené tričko! Ani pred pohrebom nikdy červené nenosil. A Lenka, teta toho malého, červené nohavice!“ telefonuje pobúrená mama. „Nemám rada, keď robia takéto cirkusy, upozorňujú na seba.“
„Nemyslím si, že by to robili pre ľudí. Možno je to len ich spôsob, ako sa vyrovnať so smútkom, čo my môžeme vedieť, ako sa cítia vo vnútri.“
„Neľúbi sa mi to a celkom som si o nich pokazila mienku,“ trvá na svojom mama.
„Prečo sa toľko hneváš? Nemusí sa to páčiť každému, ale mali by sme byť ku sebe tolerantnejší.“
10 názorů
gabi tá istá
17. 09. 2018vďaka bejby a hanka, pekne ste to
aj keď ma často hádžeš do jedného "vreca" s Tvojou mamou, v tomto prípade som na druhej strane...človek by sa mal s milovanou bytosťou rozlúčiť tak, ako chce on, nie ako diktuje spoločnosť, či zvyky...
mám rada čiernu, no po smrti mamy mi bola priam protivná, ani na pohrebe som nemohla byť zahalená v čiernom, ani ďalšie dni po...priam ma ťahalo kupovať veselé, farebné oblečenie a čo povedia ľudia bolo to posledné, čo ma trápilo...vyrovnať sa s konečnosťou je veľmi ťažké ak nie priam nemožné...
Je k ničemu dávat veřejně na odiv své trápení, ať si říká, kdo chce, co chce. Drbny si vždy něco najdou... Rodiče si v sobě ztrátu dítěte ponesou do konce života a barva kalhot nebo trička na tom nic nezmění. Mně takovýto způsob rozloučení s milovaným děckem přijde hezký a rodiče mají můj obdiv...
gabi tá istá
16. 09. 2018áno, Irča, bohužiaľ
gabi tá istá
16. 09. 2018vidíš, Jarko? preto som si ťa vybrala za adoptívního tatínka :)
Takový malý výsek z myšlení dvou dospělých žen, které už mají hodně za sebou. Mně, věkově v kategorii tvé maminky, je líto, když jsem svědkem, kolik stejně starých pořád lpí na myšlení z předminulého století a nechtějí přiznat, oč je to nové otevřenější a tím upřímnější.
gabi tá istá
16. 09. 2018sto ľudí sto chutí, mne sa to veľmi veľmi páči, ako mladí poňali rozlúčku so synčekom, majú môj obdiv
aleš-novák
16. 09. 2018hračky letí do nebe...? moc pěkný nápad...