Starenka

Sedávala vždy pri sporáku. Žeby to bol zvyk z dávnych čias, keď sedávala pri peci, aby sa trochu zohriala ? Na starom byte mala pri ňom malú stoličku, tanier na kolenách, ani nedeľný obed nezjedla pri stole. Keď sa presťahovali, zasa si našla svoj kútik práve pri ňom. Pri tomto strávila veľa času. Kedysi bývala generál, hlava rodiny, všetkých dirigovala, starala sa o vnúčatá, o domácnosť, o záhradu, vtedy nebolo času vysedávať. Zať bol od rána do večera v robote, aj tak dobre, len by zavadzal. Čo chlapi. Zanevrela na chlapov, s nimi je len oštara.

Vnučka po svadbe zostala v byte a oni – dcéra s mužom a vnuk sa s ňou presťahovali do nového. Ťažko si tam zvykala. Rovnako, ako keď ju sťahovali z rodnej dediny. Dcéra až tu zrazu zobrala  všetko do svojich rúk. Vy ste sa mama dosť narobili, do záhradky sa choďte len poprechádzať, čo by susedia povedali, keby sme vás nechali okopávať. Variť netreba, my máme obed v robote, vám voľačo urobím, a tak jej zostalo miesto už len pri tom „šporhelte“.

Ach, aký jej bol dlhý čas. Čítať už nevidela, ani s okuliarmi, ani bez nich, sedela, driemala a vyčkávala, kedy príde niekto domov. Ale nie vždy sa za ňou ponáhľali. A keď od dcéry vyzvedala: „ Deš si zas tolko bola?“ ako by ju včela poštípala, až tak nadskočila. „Čo si ja nemôžem ani po meste prejsť, ani podebatovať s nikým?“ A bolo dohovorené. Na starom byte jej naložila obed, keď prišla domov, vypočula si klebietky, čo kolegyne, čo šéf a pustili sa spolu do roboty. Teraz je dcéra z ľudí unavená, nemá chuť na reči.

Teší sa  aspoň na sobotu, na nedeľu, možno príde vnučka, keď nie túto, tak budúcu istotne. Sama toho  moc nenahovorí, ale má rada tie posedenia v kuchyni, mladí diskutujú a ona počúva, niekedy tým rečiam už ani nerozumie, ale je tak rada, že sú tam, že je s nimi, každú chvíľu opakuje: Šak som tak rada Gabenka, že si prišla.“ Občas jej zavolá aj z roboty: „Ako sa máte babka, čo robíte?“ Kedysi jej rapotala, v záhrade som bola, duchny poprezliekala, ale teraz:  „Čo by som ja robila, len tak posedávam, keby ma už panbinko radšej povolal k sebe, čo tu budem na tomto svete toľko zavadzať?“

Žmolí v rukách ruženec, pery čosi šepocú, do kostola už nechodí. Kedysi nevynechala jedinú nedeľu,  sviatok, májové pobožnosti, postretala tam baby, posťažovali sa, poklebetili, ale v poslednej dobe ich nemôže vystáť. Len ohovárajú, nebude to počúvať.

V spomienkach zablúdi do minulosti, ťažko jej bolo samej s piatimi deťmi, najmladšia mala šesť rokov, keď Štefan umrel a nechal ju napospas osudu. Vtedy nebolo času poddávať sa smútku, roboty bolo vyše hlavy. Nakŕmiť deti, dobytok a hybaj na role. Od skorého rána do večera sa nezastavila, do postele líhala polomŕtva, nebolo kedy rozmýšľať, prečo ju panbožko takto trestá. Zato teraz  si často poplače.

Spomína na všetky krivdy, ústrky, svokrin štipľavý jazyk . Akoby počula to jej: „Terentete aj rozterentete, zaňát aj rozzaňát!“ Večne zabŕdala a nakoniec to bola ona, kto ju doopatroval, nie vlastné dcéry. Na smrteľnej posteli nikoho pri sebe nezniesla, ustavične vykrikovala: „ Annááá, kde si?“ Ách, keby si to radšej nepamätala, ale fakty sa jej neúprosne vynárajú pred očami, udalosť za udalosťou, vidí detaily, podrobnosti a čo bolo včera, predvčerom, na to si nespomenie.

Aká bola kedysi odvážna. Keď im cez vojnu pridelili Nemcov do chalupy, bránila sa tomu zubami – nechtami. Vojaci pribíjali skoby do stodoly pre kone. Len čo prvú zatĺkol, priamo pred nosom mu ju vytrhla, taká sila bola v nej. Alebo jeden, Picinko ho volali, spal v kuchyni, prišla k nemu, uchmatla mu vankúš spod hlavy: „Na mojich poduškách ty spať nebudeš!“ Vyskočil na rovné nohy, celý vydesený, nevedel, čo sa deje, ani nerozumel. Iba zázrakom jej tieto výtržnosti prešli. Zastreliť niekoho cez vojnu aj za menšie previnenie, nebolo nič výnimočné. Zostalo by po nej päť sirôt. Vtedy takto neuvažovala, bránila si svoje. Neskôr museli odísť na Kykulu, front postupoval priamo cez ich dedinu. V snahe zachrániť majetok, zakopali do záhrady, čo mohli, ale nič im nezostalo. Chalúpka zničená, všetko porozbíjané, po návrate začínali úplne odznova. Boli  takí, čo sa nevrátili, človek bol vďačný aj za holý život. Chvála Pánu Bohu, z ich rodiny všetci prežili bez ujmy na zdraví. Domov sa vracali cez zamínované pole, musel pri nich stáť anjel strážny.

Poutiera si slzy rožkom fertuchy, pátričky jej skĺznu na zem, celkom zabudla na modlenie. Poobzerá sa po kuchyni, svetla je pomenej, nevidí ani na hodiny. Pri vstávaní sa chytí za kríže, zastoná, podíde k vypínaču, rozsvieti. Štvrť na sedem! „Kedy zas dokapú? Neni tu s kým slovka preriecť.“ Odhrnie záclonu a zahľadí sa na cestu.