Je to profesionálka

Moje obľúbené kaderníctvo. Pár krokov od domu, maličká búdka, kedysi zelovoc, zmestí sa tam dva a pol človeka aj s kaderníčkou, ale vyhovuje mi. Nepotrebujem nič extra, len občas zastrihnúť končeky, skrátiť ofinu. V poslednej dobe sa mi Ľubka zdá guľatejšia ako obvykle, ale u tohto druhu postavy ťažko odhadnúť, či si dala na obed väčšiu porciu, alebo v tom hľadať iný dôvod. Až keď sa rozhovorí o priateľkách, ktoré stále váhajú s rodičovstvom a nakoniec v tridsiatke zistia, že nemôžu otehotnieť, bliklo mi.

„Ja som povedala partnerovi – počuj, poďme to skúšať, ja nechcem dopadnúť ako tá a tamtá, mám dvadsať šesť, nebudem čakať do tridsiatky. A tak aj bolo. Vyskúšali sme a poslala som mu esemesku – sme v tom. A on – som šťastný, bude to Alžbetka.“

Hovorím si, tak takéto dôvernosti si snáď ani nezaslúžim, som cudzia osoba, vidíme sa raz za dva tri mesiace, ale ona veselo pokračuje ďalej.

Mňa najviac zaujíma, kedy má termín, koľko bude na materskej, kto ma bude zatiaľ strihať.

„Mám to premyslené, robiť budem do pôrodu, maximálne dva týždne pred zostanem doma, nič mi nie je, cítim sa dobre. Keď sa to narodí, mesiac dva budem doma, potom jedna babka druhá babka, môj chlap pomôže, ja budem robiť stále.“

Uvidíme, pomyslím si, možno to nebude také jednoduché, ako si predstavuješ.

Asi polroka ju zastupuje kamarátka, kaderníctvo funguje bez problémov, aj s tou som celkom spokojná. Lenže Ľubka sa rozhodla vrátiť do práce. Kolegyňa odišla na nové miesto a búdka je viac zatvorená, ako otvorená. Jedného dňa idem okolo, všimnem si tabuľky s oznamom – robím na objednávky a telefónne číslo. Zavolám teda, objednám sa.

„Môžete zajtra o 10.30?“

„Môže byť. Tak zajtra o 10.30, zopakujem.“

Na druhý deň stepujem na chodníku, je zatvorené. Asi niečo s malou, mešká, nevadí. Po polhodine sa pokúšam dovolať, či mám čakať, alebo odísť. Nedvíha telefón. Vyberiem sa teda domov, priebežne skúšam volať celý deň, nejde mi do hlavy, že by neprišla, ani sa neospravedlnila, má predsa moje číslo, keď som sa objednávala telefonicky. Dosť ma sklamala. O pár metrov je iné kaderníctvo, nerada experimentujem, ale čo iné mi zostáva, objednám sa. O niekoľko dní, cestou tam, na moje veľké prekvapenie, Ľubka má otvorené, nedá mi ju obísť a požiadať o vysvetlenie.

„Dobrý deň. Môžete mi prosím vás vysvetliť, prečo ste neprišli, keď som bola objednaná a po celý deň mi nezdvíhala telefón?“

Zasekne sa v strihaní, pozerá na mňa prekvapene, loví v pamäti, očervenie: „Ako sa voláte?“ Začne listovať vo svojom diári: „Kedy to bolo?“

Našťastie si pamätám presný dátum.

„Ale ja vás nemám zapísanú!“

„Prečo ste si ma nezapísali, keď ste ma objednali, alebo aspoň nezdvihli telefón?“

„Ospravedlňujem sa, asi niečo s malou, nehnevajte sa.“

„No, stalo sa, práve idem ku konkurencii, som objednaná, ďakujem, dovidenia.“

O dva mesiace potrebujem znova trošku pristrihnúť, váham, či sa objednať k Mirke, nešlo jej to tak od ruky ako Ľubke a zrazu ju vidím v družnom rozhovore s pani od džúsov.

„Prepáčte, môžem vyrušiť? Vy už máte otvorené?“

„Áno, robím stále na objednávky.“

„Aha. A keď sa objednám, aj prídete?“

Docvakne jej, zahanbí sa: „ Keď si vás zapíšem, určite prídem.“

„OK, tak naposledy. Ak tu budem zasa hodinu pochodovať, budem chodiť inam,“ pohrozím jej prstom a hovorím napoly vážne, napoly žartom.

„Ja viem, že to bola moja chyba,“ priznáva.

Prišla som o päť minút skôr, zamrežované dvere, ale presne v stanovenú hodinu prichádza aj s osemmesačným dievčatkom v kočiariku. Malú vytrepe po dvoch schodoch, pomoc odmietla.

Strčí jej do ruky hračku a už mi prehadzuje prikrývku cez ramená. Vtom vojde malé dievčatko.

„Tinka! Už som myslela, že neprídeš. Tu máš fľašku, keby bola smädná, tu v krabičke sú piškóty a tyčinky, keby si ju nevedela utíšiť a môžete ísť.“

Malá naštartuje priamo ku schodom, stŕpnem: „Nepomôžete jej s tým kočíkom?“

„Netreba, ona je šikovná.“

„Koľko má rokov?“

„Päť. Ale na ňu sa môžem spoľahnúť. Ona má strašne rada deti. Keď som bola tehotná, tešila sa, vypchávala si brucho, akože aj ona je, keď sa malá narodila, vozila bábiku v kočiariku a teraz mi chodí pomáhať, jej mama predáva vedľa, poznám ich.“

Pustí sa do strihania a a súčasne s nožničkami sa neprestanú pohybovať ani jej ústa. Vidno, že je na materskej, chýbajú jej ľudia, kedysi bývala mlčanlivejšia. Sotva sa ma opýta, ako si to predstavujem a už spustí: „Mala to byť Sára. Síce sme sa s chlapom dohodli, že Alžbetka, ale raz, keď som bola na záchode, rozleteli sa dvere a on – že bude to Sára. Reku dobre, to je pekné meno. Ale svokra. Tú keby ste videli! Sára! Veď to je čižma! Všetci sa jej budú posmievať. A toto som mala šesť mesiacov! Zakaždým keď prišla, riešila meno. Ja jej hovorím – na každé meno sa dá niečo nájsť. Ale ona neprestávala a viete čo nakoniec vymyslela?! Že vieš, aké bude mať iniciály? S.M. Nechápala som. A ona, že skleróza multiplex! To mi bude pripomínať stále moju chorobu! To už bol vrchol! Tak ona zakaždým, keď sa pozre na moje decko, bude myslieť na nejakú chrontu, čo kdesi chytila?! Tak sme sa predsa len vrátili k tej Alžbetke. Mala som chuť jej vykričať, že do nej sa nikto nestaral, keď dávala mená svojim synom a že Filip je debilné meno a aj debila z neho vychovala – to je partnerov brat, ale zahryzla som si do jazyka, nepovedala som. Ja sa do nikoho nestarám, v živote som nikomu nepovedala, že sa mi jeho meno nepáči.“

Chrlí na mňa nahromadené krivdy, pozerá mi v zrkadle do očí, ja jej, inak sa s ľuďmi ani rozprávať neviem, len trošku tŕpnem, či mi na tej hlave ešte niečo zostane, keď s rýchlosťou jej slov synchrónne cinkajú aj nožničky.

Odloží ich, známym pohybom rozstrapatí účes, obomi rukami ponaťahuje končeky, spokojne si ma poobzerá a čuduj sa svete, aj ja som spokojná.