Otec

Pozorujem mojich chlapov, brata a synovca, aký pekný vzťah sa medzi nimi rozvinul. Odkedy švagriná chodí do práce a brat zarába iba z domu, za počítačom, je teda pánom svojho času, venuje sa mu ešte viac.

„Je úžasné, že si stretol Renátku, keď to už nik nečakal. Vôbec by si nevedel, o čo prichádzaš,“ premýšľam nahlas.

„Ale vedel, prežíval som to s tvojimi deťmi a vedel som si predstaviť aj svoje,“ oponuje brat, ktorému ťahá na šesťdesiat.

„To áno, tak všeobecne iste, ale každé dieťa je iné, jedinečné a práve to, čo zažívate spolu,  v predstavách nejde stvoriť.“

„Áno. Uvedomujem si, aké mám šťastie. Filip je prítulný,“ zamyslí sa brat.

„Susedov malý odmalička odmieta dotyky, je iný.“

„Máme taký rituál. Ráno ešte spí, keď mu obliekam slipky a tielko. Potom sa na päť minút schúli u mňa na kolenách v náručí,“ názorne ukazuje, ako sa zvinie do klbôčka jeho druhák.

„Počítame každé ráno s tým, že potrebujeme päť minút k dobru. Prebudí sa, až keď musí zodvihnúť ruky, nech mu oblečiem mikinu.“

Tento kratučký popis začiatkov ich školských rán, to teplo v jeho očiach, u mňa prekrylo aj všetky rozhovory o vesmíre, prírode, ľudskom tele, hry na detektíva, lúštenie hlavolamov, ktoré som tak obdivovala a priala všetkým synom.