Robme si deň krajším

Zasa som si zabudla nasadiť náušničky. Zistím to až vonku, nemám rada holé uši, ale nebudem sa preto vracať. Prechádzame sa veľkonočným jarmokom, keď mi padne zrak na stánok so všelijakými ručne vyrábanými ozdôbkami. Zamierim k nemu, víta nás sympatický ujo v klobúku so šedivou bradou ako deduško z rozprávky.

Prihovorí sa dcére: „Nebuďte smutná, veď neprší!“

Zázračná vetička. Zatiaľ funguje. Vždy, keď sa utiahne do svojho sveta, skloním sa k nej a poviem: „Nebuďte smutná, veď neprší!“

Upútajú ma kovové špirálky, jedny sú viac do zlata, druhé do bronzova. Načiahnem sa za tými bronzovými, deduško ich vkladá do vrecúška, zaplatím dve éčka, lúči sa s nami pozdravom: „Nech sa nám darí!“

Upúta ma to „nám“.

Usmievam sa: „Pekne ste to! Aj nám, aj vám, nech sa darí.“

Okolo krku mám omotaný šál, neotáčam veľmi hlavou, mám skúsenosť, ak nie sú náušnice istené z druhej strany štuplíčkom, rady sa vyšmyknú. Podchvíľou si kontrolujem ľavé ucho, pravé...prázdne. Matkám po šále, po límci, nikde nič. Tak mi je to ľúto, ani desať minút som sa z nich tešila.

Zaváham: „Nejdem si kúpiť ešte jedny?“

„No určite! Aj tak ich stratíš!“ povzbudí ma dcéra optimistka.

„Možno sa predsa len zachytila niekde na oblečení, doma poprezerám, povytriasam, uvidíme,“ uvažujem nahlas. Dúfala som márne.

Na druhý deň ma kamoška pozvala do cukrárne. Cestou späť prechádzame námestím, len tak medzi rečou sa jej pochválim, ukazujem v stánku, o ktorú z nich som prišla.

„Veď si skús kúpiť jednu! Keď ich on vyrába, nemal by to byť problém.“

„Vidíš, to mi nenapadlo.“

Pán stojí obďaleč, debatuje s niekým, oslovím ho.

Vyrozprávam mu, čo sa mi stalo, vchádza dnu: „Ja si vás pamätám, tieto tmavšie ste si vybrali. Viete čo? Urobíme to takto.“

Berie do ruky klieštiky, drôtiky a pred očami mi dokončuje rozrobený šperk.

Podávam mu desťeurovku, nemám drobné a on: „Nie. Nič mi nedávajte.“

„Ale prečo? Ja si ju rada kúpim!“

„Nie. Naozaj nie.“

„To mi ju naozaj len tak darujete?“

„Prečo by sme si nemohli len tak urobiť radosť?“

„Ježiši, vy ste taký zlatý a pekný, škoda, že tu nemám foťák, odfotila by som si vás.

Každému budem hovoriť, že dobrí ľudia ešte žijú.“

„Tak si ma namaľujte!“ smeje sa a ja mám taaaaký pekný deň.