Vrtošivá

„Spomínala som minule našim, že by som sa tak rada prešla po Kauflande, sama si tam už netrúfam“, začína mama.

„V nedeľu prišli autom a Renátka hneď, že pôjdeme do toho Kauflandu. Ale ja som nechcela. Ani som to nemala premyslené, čo chcem, ani Ibalgin som si nechcela zobrať, lebo som si dala v sobotu, keď som bola u teba. A aj tak. Prídu na návštevu a ja tam chalanov nechám samých a pôjdem s Renátkou nakupovať?“

Počúvam a myslím si svoje. Chalani mohli prísť pešo alebo na bicykloch ako obvykle, Renátka si mohla doma porobiť. Príde autom, zabije tam celé popoludnie a zbytočne.

***

„Vybrala som sa do toho nášho malého obchodíku v rámci prechádzky, že si kúpim chlebík a citróny. No nemala! Neviem, koľko toho chleba objedná, keď na obed už nemá! A citróny, to sa už ani nečudujem. Také mám tie nohy nemožné, šak som už z posledných síl domov prišla.“

„Dobre, mami, tak citróny, chleby tri ako obvykle...“

Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči: „Ty si nič nepíš, Renátka príde, pôjdeme do Kauflandu.“

„Ale Renátka nepríde. V nedeľu si odmietla, pochybujem, že príde cez týždeň.“

„Ale čoby. My sme sa dohodli, že niekedy príde, keď bude menej teplo. V utorok bola na služobnej ceste v Bratislave, to nemohla. Ale keď neprišla doteraz, určite príde v piatok, už mám aj napísaný lístok.“

„Len či ste sa naozaj takto dohovorili, či to tak pochopila aj ona, vieš, tá vaša komunikácia...“

„Zasa komunikácia! Čo ma máš už celkom za sprostú? Že neviem, čo hovorím?“ vyletí na mňa mama, poriadne som ju naštvala.

„Dobre, mami, nebola som pri tom,“ snažím sa ju upokojiť.

„Ty zatiaľ nič nekupuj, nič mi nenos.“

***

V sobotu ráno jej zavolám: „Tak čo, mami, nakúpili ste?“

„Nebola tu. Ani nezavolala!“ sťažuje sa mama sklamaná.

„ Autobus, ktorým chodím, už nestihnem, ale donesiem ti poobede, povedz, čo potrebuješ. Veď si si to písala.“

„Ale nie. Nič neni také súrne, od hladu neumrem. A keby som, bolo by len dobre.“

„Mami, to sú čo za reči? Vráťme sa do reality a prečítaj mi ten lístok.“

„Je toho veľa a ťažké, šak keď prídu v nedeľu...“, hudie si svoje.

Lenže nie je isté, či prídu na aute, a to už by bola posledná kvapka, nechcem si predstaviť, ako by to schytali a celkom neprávom.

Zavolám teda bratovi: „Julino, chcem sa s tebou porozprávať, ako to bolo s tou babkou. Tvrdí mi, že Renátka mala prísť cez týždeň, odo mňa nič nechcela. Ráno som jej teda nedoniesla obvyklé dve tašky a mama je sklamaná a nehnevaná. Chcem len vedieť, či zajtra máte v pláne ísť s ňou nakúpiť, alebo mám poobede ísť za ňou ja.“

„Mamu Renáta v nedeľu prehovárala niekoľkokrát, ale odmietla ísť, že sa necíti dobre a nič nepotrebuje, všetko má. Dohodli sa celkom neurčito, že niekedy, keď nebude teplo. Ale zajtra jej zavolám skôr než pôjdeme, nech mi nadiktuje zoznam a po ceste jej nakúpime.“

„Dobre, Julino. Ja som si aj myslela, že to takto nejako bolo. Ale veď tá naša mama má už na to nárok. Má deväťdesiat, keby všetci boli ako ona. Musíme s ňou mať trpezlivosť.“

„Vieš, čo? Ja si vôbec nemyslím, že toto súvisí s jej vekom. Mňa na nej štvú najviac tie vlastnosti, ktoré mala po celý život. Lenže vtedy si spomeniem, ako som jej vyčítal, že prečo babku v jej veku nenechá na pokoji a rieši veci, ktoré mala zmeniť, keď bola mladšia a nie v osemdesiatke na ňu útočiť a  strpčovať jej život. Vždy sme sa preto s mamou hádali. Tak by som to nemal teraz robiť ja.“

„Vlastne máš pravdu. Vnímam to podobne. Vieš, ja som mala také nutkanie, vrátiť jej, ako sa ona správala k svojej mame. Ale potom som si povedala, že kto mi dal právo súdiť, hodnotiť, oplácať. Ako sa ona správala k svojej mame, bola jej vec, ako sa ja budem k mojej, to je čisto moja záležitosť.“

„Stačí teda, keď jej zajtra zavolám?“

„Vieš čo, zavolaj jej radšej teraz, je dosť nahnevaná, nech do zajtra nepukne. Nech sa jej uľaví. Povedz, že to máte v pláne, aby vedela a nebola nervózna.