Proti noci

„Mami, ako sa cítiš? Trúfaš si autobusom prísť do mesta? Počkali by sme ťa na Braneckého, posedeli v Eiscafe a odprevadili ťa ku gymnáziu na dvojku. Pozrela som ti spoje, stretli by sme sa neskôr, keď už nebude príliš teplo.“

„Rada by som išla s vami. Neviem. Zajtra si zavoláme a dohodneme sa, uvidím, aký budem mať deň.“

Ráno.

„Rozmýšľala som, mamula, či by si nešla radšej na kyselku na langoš. Zavolala by som našim. Renátka by prišla pre teba, odviezla ťa a my ostatní by sme prišli pešo,“ navrhujem.

Mama ožije, nadšene prikyvuje: „Áno! Na kyselku by som radšej. Čo do mesta.“

„Dobre. Dohodnem s Julom čas. Nevadí ti podvečer. Cez deň slnko páli, večer je tam príjemne.“

„Pravdaže. Veď teraz je dlho svetlo.“

„Ahoj Julino. Mám taký návrh. Čo keby sme mamu zobrali na kyselku?“

„Mohli by sme. Len Renáta varí, neviem, ako bude stíhať.“

„Nevadí. Mamu som pripravila na to, že pôjdeme neskôr. Stačí okolo piatej.“

„Neverím! Naozaj by nebola naštvaná?“

„Nebola. Pripravila som pôdu, nemusíš sa báť. Presvedčila som ju, že cez deň je neskutočne teplo. Sama povedala, že nemá problém, je dlho svetlo.“

„To by sme mohli ísť aj o šiestej? Povedz, že aj baterky zoberieme,“ sranduje.

„Zase to nepreháňajme, dajme na pol šiestu. O pol šiestej bude Renátka u mamy. Môže byť?“

„Mami, tak je to dohodnuté, Renátka príde o pol šiestej pre teba.“

„Tak neskoro?“ skríkne mama.

„A kedy si si predstavovala ty? Veď sme sa dohodli podvečer.“

„Myslela som o štvrtej. Večer. Nie v noci. Potom bude pršať. A zima. Som rozmýšľala, že si musím dlhý rukáv obliecť, je mi tu v krátkom celkom zima.“

„Mami, ja som vonku. Polievam. Tak pečie, že som si musela dať šiltovku na hlavu a dážď nehlásili. Ale povedz si ty, ja im ešte zavolám a zmením to.“

„O tej štvrtej. Ale ja vás nechcem dirigovať. Môžem byť rada, že ma zoberiete.“

„Dobre. Ešte ti zavolám.“

Volám bratovi, smejem sa, ledva mi rozumie: „Julino, mama chce ísť večer, nie v noci. To je o štvrtej.“

„Mne sa to hneď zdalo podozrivé, že by mama išla niekde proti noci. Pokazím náladu Renáte, ale čo už.“

„Skúsme kompromis, aby sa nehnevala ani jedna. Dá  mi Renátku. Vysvetľuje, čo všetko má rozvarené, aby bolo aj na zajtra. Maďarský guláš, pečené kura, knedľa jej už kysne, vyvárať bude po jednej, kysnutý koláč. Nevie presne odhadnúť, kedy skončí. Dobre, Reni. Dajme o pol piatej. Keď sme ju už šokovali s tou pol šiestou, pol piata poteší.“

Tak aj bolo.