Sanitkár

„Dnes prišla sanitka presne. O jednej som už bola napichnutá. Dala som si jeden chlebíček, aj kávu, aspoň mi rýchlejšie čas ubiehal. Celkom dobrá. Nie je taká silná, ako si ja robím, ale ako Betka určite. Lepšie ako čaj. Nechápem tých chlapov. Závidím im. Jak si ľahnú, tak žujú, pijú, potom zaspia. Aj mne sestrička stále hovorí, pospite si! Ale poznáš ma,“ podáva mama hlásenie po príchode z dialýzy.

„Som rada, že si už doma. Petra pozerala na hodinky, zdalo sa jej, že sa dlho neozývaš. Ale minule si sa vrátila ešte o pol hodinu neskôr.“

„Bola som v čakárni, keď prišiel sanitkár. Predstavila som sa, či prišiel pre mňa. On že nie, ide do Trenčianskych Teplíc. A vieš kto to bol? Marián! Ani by som ho nespoznala, keby sa mi neprihovoril. Porozprávali sme sa a nakoniec mi povedal čosi, že mám krásnu právničku? Nerozumela som mu. My sme čakali ešte na jedného dedka, čo v šatni skolaboval.“

„Mamula, pravnučku! Marián je zaľúbený do našej Hany. Je to vzájomné. Aj ona sa na neho vždy usmieva. Vieš, ja som to ešte nikomu nepovedala. Nikto zo susedov nevie, že chodíš na dialýzu. Určite bol prekvapený, keď ťa tam stretol. Teraz to povie mame, ona tete, budú to vedieť všetci. Ale raz by sa to tak či tak dozvedeli. Ja sa v poslednej dobe susedom vyhýbam, aby sa na teba nepýtali. Ani ti to neviem vysvetliť. Akoby som to nechcela priznať, prijať, pripustiť, ak to nepoviem nahlas...chovám sa ako malé decko pri schovke. Zatvorí oči a myslí si, že ho nikto nevidí. Ale ja už som veľká.“

„Netráp sa, moja, hlavne ty sa už konečne vylieč, ten kašlisko máš hrozný. Človek si zvykne na všetko. Tie začiatky boli ťažké, nečakala som takýto zvrat, že to príde zo dňa na deň, ale už som to zasa ja, cítim sa oveľa lepšie a nemusíš ma tak rozmaznávať. Mohla by som si aj sama niečo uvariť. Keď ma Ivka vozila každý deň, bola som strašne slabá. Ale dvakrát do týždňa, to sa dá. Medzitým si dva alebo tri dni oddýchnem, mám zase silu, prejdem celú záhradku, ďalej sa už nepúšťam.“