Do pondelka

„No ahoj, moja.“

„Čo nové, mamula? Už ti povedali, kedy ťa pustia?“

„Zistili mi niečo v krvi, že mi nepracuje srdce, ako by malo, tak musím ísť na kardiológiu. Tým, že som mala dnes dialýzu, zajtra je sobota, potom nedeľa, tak musím zostať do pondelka. Ja som sa ani nepýtala domov. Viem, že by bolo komplikované dostať termín, keby ma prepustili. To mi hovoril doktor ešte vtedy na neurológii, že nech tam pár dní zostanem, porobia mi všetky vyšetrenia, inak by som čakala dlho. To bolo dávno, v tejto situácii je to ešte komplikovanejšie,“ hovorí moja rozumná mama a ja som na ňu pyšná.

„Čo si mala na obed?“

„Rybu. Ale vieš čo?“ stíši hlas, aby ju sestričky nepočuli. „Jak keď rybu zabiješ a pleskneš na tanier. Žiadne korenie, žiadna soľ.“

„Ja som si hneď myslela, že až doma sa dozvieme, ako si sa mala v skutočnosti, tam nemôžeš povedať všetko,“ smejem sa.

„Ale nie, inak sa nemôžem sťažovať, sestričky sú naozaj milé, ochotné, aj doktorka sa vždy zastaví, porozpráva,“ hovorí nahlas. „A sanitkár išiel taký, čo sa už poznáme a hovorí mi, vy tu čo robíte? Už ste doma nemohli vydržať? Nuda? Srandoval. Potom so mnou vystúpil, odviedol ma na izbu, porozprával sa, zaujímalo ho, aký som mala problém. Dobre to padlo.“

„A čo večera?“

„Už som ju tu mala prikrytú, keď som sa vrátila z dialýzy. Také čosi ako zabíjačková kaša a chlebík s marhuľovým džemom. Z tej kaše som zjedla hádam aj polovicu a chlebík si teraz vychutnávam.“

„Už vám dali niekoho nového na izbu?“

„Nie, sme tu len dve. Celkom tu osprostiem. Žiadne rádio, žiadna televízia. Povedz mi aspoň stručne, čo nové s koronou.“

„Predvčerom pribudlo 81, včera 45, takže to klesá. V Čechách nastalo veľké uvoľnenie, môžu cestovať, stretávať sa desiati, vysokoškoláci chodiť na konzultácie a tak. Petru to naštvalo, že majú viac nakazených ako my a už odstraňujú zákazy. To je všetko, čo ti poviem. Ja nepozerám správy, ani rádio nepočúvam, o aktuálnej situácii si ma informovala vždy ty. Na záhradke som počula, že bolo zemetrasenie v Humennom, že je poškodená nejaká budova a škola. To som sa dozvedela od tvojich rovesníčok, môžem sa hanbiť, že vy viete viac.“

„Dobre moja. Zajtra ráno mi nevolaj ty, ja ťa prezvoním, neviem, kedy bude vizita.“

„Dohodnuté, mamula, drž sa!“