Držte palce

„Práve odišla doktorka aj sestrička. Strekli mi antibiotiká, aj ešte čosi, aby som viac močila. Trikrát denne mi z prsta berú krv! No chápeš to? Načo?“

„Ja neviem. Asi ti kontrolujú krvný obraz.“

„Ale tri razy za deň?!“

„Nerozumiem tomu, mamula, ale veď oni vedia, prečo to robia.“

„Si predstav, že keď tá Soblahovanka odišla, tá druhá je jak vymenená. Predtým sa od nej nechala obskakovať, tvárila sa celkom nemohúca, teraz ju nespoznávam. Aj sa sama posadí, aj mi rozpráva a keby si videla čo tá poje! Aj svoje, aj čo jej ja dávam, ešte aj v noci šuchoce v nočnom stolíku.“

„Čím si to vysvetľuješ? Myslíš, že keď sú z jednej dediny, že chce, aby ju tam ľutovali?“

„Istotne! Sú takí ľudia.“

„Vidíš, ty zasa naopak, radšej nepovieš, že ťa bolí. A spala si, či zasa v noci vystrájala?“

„Nie. Musím ju pochváliť, bola tichučko. Ja som pred sestričkou spomenula, že som v noci nespala, tak mi doniesla pirulku, že aj ostatným dáva na spanie. Tak pekne som zaspala a o pol jedenástej som musela ísť na záchod. Preháňalo ma, hádam šesť razy som bola, tak som sa zase nevyspala. Bola som si pýtať živočíšne uhlie. To má každý. Predstav si, oni nie! Ráno sa ma pýtala, koľko razy som bola, že to je moc. Tak mi doniesla nejakú pirulku, ale tú som si nezobrala. Som jej povedala, že už sa mi to ukludnilo a ja potrebujem živočíšne uhlie. Predstav si, ona mi povedala, že má ísť poobede do MAXu, tak mi tam kúpi. To je až neuveriteľné, akí sú tu na mňa dobrí.“

„Takú mám radosť, hneď mi je ľahšie.“

Podvečer. Mama prezváňa.

„Volám ti už teraz, nech si môžeš večer kľudne sadnúť a nemyslieť na to, že čo tá mama.“

„Mamula, ale keby ti bolo smutno, môžeš ma prezvoniť aj večer, naozaj! Ja mám telefón stále pri sebe.“

„Chcem ti povedať, že už sme tri. Ale táto je celkom hluchá. Musela som ísť až tesne k jej posteli. Len som jej povedala, že keby čosi potrebovala, ja jej podám. Ťažké nemôžem, ale nejakú drobnosť. Bola dojatá, aký som ja dobrý človek. Ale veď to poznám, keď je tam človek nový, dobre to padne. Sťažovala sa, že jej hrebeň z domu nedali a tá Soblahovanka, som si všimla, že má dva. Tak som jej povedala, že načo sú jej, nech jej jeden požičia, keď pôjde domov, jej ho vráti. Takú mala radosť. Poobede som ležala v posteli, bola som zakrytá, ale aj tak mi bolo zima. Len tak tichučko som povedala, taká mi je zima a za chvíľku mi sestrička doniesla takú ľahkú dečku, poprikrývala ma. Som jej povedala, že toto je polovica uzdravenia. Aspoň pre mňa. Že je to viac ako lieky, keď sú takíto ochotní a pozorní. A nemajú to jednoduché. Hluchí sme, kričať na nás musia a trpezlivé sú.“

„To je úžasné, máš šťastie na dobrých ľudí.“

„Aj Julo mi dnes volal, aj sme sa zasmiali, on sa snaží voľačo vtipné mi porozprávať. Už mi len držte palce, nech ma čo najskôr pustia domov.“

„To vieš, že držíme! Aj Andula písala, nechala ťa pozdravovať a praje ti, aby ti to rýchlo ubehlo.“

„Aj Andula na mňa myslí?“ potešilo ju.