Už sa to blíži

Rozložím si karimatku, cvičím, telefón na zemi, po ruke. Zazvoní. Monka. Cvičím ďalej, zazvoní Peter. Pracovný asistent. Volá Petru do roboty, prišla škorica. Tá sa práve presúva do kúpeľne, stopnem ju: „Osprchuješ sa, keď sa vrátiš.“

Petra nervy, mali jej zavolať včera. A prečo Zuzana volala Peťovi a nie jej, ona je zamestnankyňa.

„O čo ti ide? Peťo povedal, že sa nemusíš ponáhľať, počká na teba. Autobus nám neujde, máme to kúsok, prečo stresuješ?“

„Ide mi o princíp!“

Nezabudnúť rúška, telefón, bude volať babka.

Vrátim sa domov, stále nič. Prezlečiem sa, líham na karimatku, telefón zvoní okolo pol jedenástej.

„To trvalo, čo?“ začína mama.

„Myslela som, že si na tej kardiológii.“

„Ale čoby, tú už ani nespomenú. Doktorka si chodí, kedy sa jej zachce. Tak som na ňu čakala, že ma pustí domov. Povedala, že zajtra. Ešte mi ráno dajú lieky, infúziu a poobede môžem ísť, s tým že dostanem domov lieky ešte na dva dni. Všetko som nasľubovala, len aby ma už pustili.“

„To je super! Veď sme čakali, že ťa pustia až pozajtra!“

„Ale čoby. Ja som verila, že dnes.“

„Aj tak je to skvelé, že už máš konkrétny termín. Nie je to také od ničoho k ničomu. Môžeš sa tešiť. Ako si spala?“

„Prosím ťa. Ako ja.“
“Čo ti nedali Lexaurin?“

„Ale čoby. Dali. Ale tieto dve celú noc vyprávali.“

„Zo sna? Či spolu sa rozprávali?“

„Zo sna! Keby som im rozumela, mohla by som román napísať. Vieš, že ja potrebujem na spanie kľud a ani vtedy nespím. Tak čo potom tu.“

„Jednu noc to už vydržíš, aj keby ako bolo. Ivana má v piatok voľno, tak môže pre teba prísť, vo štvrtok je po záhradách, tak to dobre vyšlo.“

„Ale jako to hovoríš, Gabika? Šak zajtra je štvrtok. Som si myslela, že len mne sa pletú dni, keď som v nemocnici. Čo nevieš, že včera bol utorok, že som bola na dialýze?“ sfúkla ma.

„Prepáč, mamula, mám to naozaj v tej hlave pomotané. Tak zajtra bude musieť Renátka.“

„Ja im už ani nehovorím, čo mi je, aby ma tu nenechali.“

„Mamula a doma to komu povieš? Čo my s tebou potom urobíme? Veď lekárom to treba povedať.“

„Nikomu to nepoviem.“ Chvíľu mlčí a potom: „Taký suchý kašeľ som mala, ale na to mi stačí šalviový cukrík, ten doma mám. Ja sa vyliečim.“

„No dobre, ako myslíš.“

„Ráno mi volala Anka S., Anka B., aj Betka. K narodeninám.“

Už už som sa chcela opýtať, ako sa dozvedeli, že je v nemocnici, to by som si dala! Retardovaná dcéra, čo nevie, že mobil jej zazvoní rovnako doma, či kdekoľvek inde.

„Boli prekvapené, že som v nemocnici, len Betka to vedela.“

Ešte jej porozprávam veselú historku o Hane, aby som ju rozptýlila a rozlúčime sa.

***

Včera večer mi volal brat. Bolo osem hodín, pýta sa ma: „Nevieš, či už nie je neskoro volať mame? Včera som jej volal akurát počas obeda, tak som jej povedal, že zavolám dnes. Bol som celý deň v záhrade a zabudol som.“

Keby som ja vedela aspoň na hodinu zabudnúť na mamu, na Petru!

„Julino, veď mama je ešte na dialýze, v utorok býva od štvrtej do ôsmej, kým ju dovezú, bude aj pol deviatej. Neskoro nie je, ona ma prezváňa aj o deviatej večer.“

„Tak ja jej zavolám zajtra. Kedy je najvhodnejšie, aby som sa trafil?“

„Doobeda je frmol, o dvanástej majú obed, večera je o piatej. Najlepšie je medzi jednou a piatou.“

„Kedy si videla naposledy Hanu?

„Dnes. Ešte ju tu mám. Decká boli mame upratať, povysávať, kvety poliať, z chladničky staré veci povyhadzovať, rúška a rukavice jej zaniesli, polievky a jedlo do mrazáku, ja som strážila.“

„Kedy sa začneme navštevovať?“

„Ja neviem. Ja rešpektujem nariadenie vlády. Uvidíme, čo nám povedia 11. mája.“

„A decká s Hanou ku tebe chodia.“

„To áno. Im som povedala, že ak to považujú za bezpečné pre seba, aj pre nás, tak môžu. Sú všetci doma, na záhradke, s nikým sa nestretajú, Mišo robí z domu.“

„Podľa mňa to je sprostosť. Matovič to preháňa.“

„Ty si nás zo začiatku vystrašil, že to máme brať zodpovedne, teraz si prešiel do druhého extrému, tak neviem. Nejako sa dohodneme.“