Mám zaracha

V sobotu na cestičke popri Váhu pozorujem protiidúcich. Ťažko povedať, či prevládajú rúška, či je to pol na pol. Niektorí ich  majú v pohotovostnom režime pod bradou. Ja striedavo sťahujem a znova zakladám, cítim sa previnilo, ak  niekto má a ja nie. Petra si ho odmieta dať dole čo len na chvíľu, hoci ho bytostne neznáša a je to jeden z dôvod, pre ktorý odmieta vychádzky.

„Zložím si ho, až dovolí Igor Matovič.“

OK. Rešpektujem.

V nedeľu vyrazíme k Penziónu na kyselke.

„Dnes ráno oznámil hlavný hygienik, že ak bude naďalej vývoj priaznivý, v exteriéri rúška nebudeme musieť nosiť. Idem bez.“

OK. Ja rovnako ako v sobotu, riadim sa ostatnými. Ak sa blíži niekto s rúškom, zodvihnem si tunelový šál aj ja.

Stúpame povedľa potoka s kaskádami, ešte jedna zákruta a sme tam.

„Ja som ti to hovorila! Pozri, aká tlačenica tu je! Otočka, ide sa domov!“

Nemala som v pláne kupovať niečo v bufete, išlo o výlet.

„Niekto na nás máva, Peti. Je tam vozíčkar,“ nasmerujem ju, nech mi pomôže identifikovať trojicu pod lesom.

Vtom sama spoznávam Ondra, jej kolegu z edukačno-rehabilitačného centra s rodičmi. Namierim k nim, obojstranná radosť zo stretnutia. Všetci pociťujeme izoláciu, je vzácne porozprávať sa s inými, než so spolubývajúcimi, navyše s bezprostrednými srdečnými ľuďmi, so zmyslom pre humor.

Cestou späť ma otravuje bzukot v bezprostrednej blízkosti. Mykám hlavou, oháňam sa jednou rukou, druhou šoférujem.

„Čo tá včela, či osa pôjde so mnou až domov?“ znervózniem.

Obzerám sa, nevidím žiadny hmyz, a predsa je bzukot intenzívnejší. Rýchlo mi došlo, že ho mám vo vlasoch. Nepochopiteľným spôsobom sa dostala pod začiatok zapleteného vrkoča, cestu späť už nenašla. Odstavila som vozík na kraj cesty, stiahla gumičku, kým sa mi podarilo rozmotať vlasy, bodla ma a bzučala ďalej. Zvesila som hlavu a všetkými prstami prečesávala vlasy, kým som ju zachytila a odhodila.

Petra sledovala a komentovala: „Super! Zajtra ťa nepustím von! Nie si alergická na včely?!“

„Nie. Určite nie som. Nie je to po prvýkrát, čo ma poštípala.“

„Prečo práve ja musím byť svedkom takýchto udalostí?! Najskôr kliešť, teraz včela!“

„Pravdepodobne preto, že so mnou žiješ. Sotva sa to prihodí Ivane, keď býva na Vlčom Vrchu.“

„Ja si potom pripadám ako debil, keď ti neviem pomôcť!“