Rodinné stretnutie

Stretnutie v Nemšovej bolo skvelé, ale málo. Myslela som, že mame chýbala rodina pokope, zrejme nie iba to. Penzión Mária spomína ďalej.

„Dobre, mami, len čo otvoria, vybavím.“

„Vieš, mne ide o to, že na Vianoce sme boli u Ivany, na Štefana u teba, teraz u Moniky a ja som už taká lenivá, že nič doma nenachystám, tak by som vás chcela pohostiť tam.“

Chápem. Overujem situáciu v penzióne, ponúkam mailom dva termíny všetkým členom rodiny, na jednom sme sa zhodli. Podmienky dolaďujem s vedením mailom, telefonicky, osobne vyberám stoly, nemôžu sa spájať ako voľakedy, budeme sedieť pri dvoch, s výhľadom na terasu, ihrisko, kvetinovú výsadbu. Za pekného počasia, sú dvere otvorené, Hana sa môže hrať, chalani fajčiť. Organizujem, kto koho privezie, len slnko zmenilo na poslednú chvíľu plán, v ten deň sa neukázalo.

Zasadací poriadok som premyslela vopred, aby mama nebola sklamaná ako minule, keď sa jej ušlo miesto medzi menej vyvolenými. Okolo nej treba zabávačov, Ivana s Jarkom, Monka s Mišom a malou Hanou. Ideálne by bolo, keby som sa zmestila aj ja, ale aby sa bratova rodina necítila odstrčená, budem s nimi.Petra mala možnosť výberu. Buď si sadne k babkinmu stolu bez mamičky, Hana mala detskú stoličku za vrch stolom, pre vozík zostalo miesto. Druhá voľba, s mamičkou pri stole Filipkovcov, vystavená otázkam a dobrým radám strýčka Jula. Volila z jej pohľadu menšie zlo, vedľa babky.

Ivana priniesla nádhernú kyticu z poľných kvetov, špičkovo naaranžovanú kamarátkou záhradníčkou, kvety si pestuje sama. Mama protestovala, že nič neoslavujeme, ale bola natešená, až dojatá, to nezakryla.

Skôr, než priniesli polievku, oslovil ma brat: „Prečo sme to nemohli mať na Kubrici, pri rybníkoch? Tam netreba nič dopredu rezervovať, každý si môže na mieste vybrať, čo chce.“

"Mama chcela ísť sem, splnila som jej želanie. Nabudúce môžeme ísť na Kubricu, zorganizuj, radi prídeme. Dnes by sme tam zmokli. Až bude istejšie počasie.“

„Nechápem, prečo musíme mať jednotné jedlo.“

„Už minule som ti vysvetľovala, že nad desať ľudí treba jedno, aby niekto nezačal jesť a ostatní čakali, kým mu urobia na objednávku.“

„Ja by som radšej čakal. Všade je množstevná zľava, tu nás naopak trestajú. Čím nás príde viac, tým nás znevýhodňujú a obmedzujú.“

„Pozri, podarilo sa mi vybaviť aspoň dve jedlá, kto neje mäso, sú tri porcie vyprážaného karfiolu. Druhé jedlo som zvolila špíz Mária, kde je bravčové aj kuracie, pražená cibuľka, zeleninová obloha a dohodla som pol zemiakov, pol ryže, aby som vyhovela všetkým.“

V priebehu rozhovoru nás osloví čašníčka, čo budeme piť. Renátky a Filip si bez váhania objednávajú kofolu, ja mätový čaj, Julo chce Coca colu. Ponúkne mu RC colu, ktorá je na nerozoznanie od Coca coly, lenže on jej nerozumie, zamietavo pokrúti hlavou a pýta sa na pivo. Vymenuje mu tri, ani jedno nevyhovuje, radšej bude smädný. Renátka je prekvapená: „Prečo si si neobjednal aspoň nejaký džús?“

„Veď nemajú! Počula si, čo mi vymenovala – RC colu a tri pivá.“

„Julino, ona nemusí vedieť celý nápojový lístok naspamäť. Mal si oň požiadať, alebo opýtať sa na džús,“ prihováram sa mu.

Zanovito hľadí do stola, neodpovedá. Odchytím čašníčku, keď prechádza okolo nášho stola. Pýtam sa na džús, vymenuje šesť, jeden si vyberie.

„Nemohla si povedať, že nás bude deväť? Potom by si každý objednal, čo chce,“ pokračuje v téme.

„Nemohla. Bola som rada, že mi vyšli v ústrety dvomi jedlami, bolo by mi trápne podvádzať. Sedeli by sme spolu, veľmi rýchlo by ma odhalila.“

„Ale veď ty vždy vybavíš aj nemožné. Nehovor, že toto by si nedokázala!“

„Práve preto. Vybavujem potrebné veci, nebudem míňať energiu na niečo, čo nie je životné dôležité. Nezišli sme sa tu kvôli jedlu, ale kvôli mame, aby nás mala všetkých spolu. Myslím, že raz do roka, by sme sa mohli prispôsobiť a zjesť, čo je."

„Ja si myslím, že si to mohla tak urobiť. Kto by to kontroloval, či patríme všetci k sebe?“ pridáva sa Renátka.

„Nabudúce to rada prenechám vám, vybavte si sami,“ dochádza mi trpezlivosť.

Prinesú fazuľovú domácu s rezancami, slepačí vývar chlapi moc nemusia, posnažila som sa.

Filip a Renátky chvália po prvej lyžici, Julo komentuje: „Nie je zlá, len to kuracie mäso! Do fazuľovej polievky kuracie, to je absurdné!“

„Kuracie?!“ oponuje Renátka. „Veď to je údené koleno!“

„Tatino, to sa ti len zdá, lebo je rozvarené, moc mäkké,“ pridáva sa Filip.

Pri druhom stole polievka zostáva v mise, babka a Petra nejedli. Renátky si s chuťou naložia aj tú.

Na stole pristávajú porcie špízu Mária, príde druhé kolo: „To je na špajdli?! Ako si to teraz budeme deliť?!“ neskrýva sklamanie brat. „My sme chceli Filipkovi dať kuracie, od neho by sme si zobrali bravčové.“

„Filip predsa neje mäso! Objednala som mu karfiol, minule mäso odmietol, objednával sa mu vyprážaný syr.“

„Ale karfiol on neje. Z mäsa kuracie zje.“

Neriešim, idem za mamou. „Mami, môžeš si vybrať mäso alebo vyprážaný karfiol.“ Mäso má odo mňa v mrazáku vždy, kuracie, morčacie, bravčové, hovädzie, na mrazenie je najvhodnejšie. Dávam jej aj zeleninové lievance, kapustové posúšky, ale mäso prevažuje. Renátka v nedeľu tiež posiela mäsité jedlá. Stáva sa, že mi povie: „Vieš, ja nemôžem stále jesť len mäso, urobila som si vrtuľky s lekvárom.“ Očakávam jasnú odpoveď a ona: „Ja by som radšej mäso.“

V pohode. Zjedla by som karfiol ja, keby sa neprihlásila Monka.

Medzitým sa na troch tanieroch delí mäso, bojujú so špajdľami, triedia kuracie, bravčové. Julo chcel s Filipom vymeniť aj ryžu za zemiaky, ale nedal si.

Konečne skončil obed, zostávala len káva a dezert. Brat dostal preso ne jeho vkus vo veľkej šálke, Ivana s Jarom v malej. Prečo?! No asi si také objednali.

Babka sa s chuťou pustila do zmrzlinového pohára s tromi zmrzlinami, ovocím a kopcom šľahačky. Nepovedala, že jej nechutí, že nevládze, ani že je to porcia ako pre drevorubača.

Bola nadmieru spokojná. Počas obeda robila program Hana, pri ich stole sa ozývali výbuchy smiechu, od synáčikových poznámok som ju ušetrila.

Tešíme sa na Kubricu, Julino!