Sklamaná 1

„Môžem ísť s Adamom von?“ pýta sa Petra.

„S Adamom? Čo tak zrazu? Veď on brával von Ondra.“

„S tým už skončil. Zachoval sa ako blbec, je to klamár. Iné hovoril jemu, iné písal do skupiny.“

„Môžeš. Kde sa máte stretnúť? Príde pre teba? Či ťa mám niekam doviezť?“

„Príde pre mňa, ideme k Čarodejovi na pizzu.“

„OK.“

Mám dve hodiny voľna, pracujem v záhradke. Dovezie ju načas, zoberie bicykel z garáže, rozlúči sa.

Ďalšiu sobotu sa mali stretnúť v Magnuse. Príde aj s kamarátom.

„Prečo s kamarátom? Čo sa so mnou nudil?“ uvažuje Petra.

Zrána nádherné počasie, slnečno, popoludní zrazu búrka, ledva som stihla dobehnúť zo záhradky.

„Napíš Adamovi, nech ani nevychádza z domu, začína pršať, blýska sa, hrmí.“

„Píše mi, že pre mňa prídu autom.“

„Nie, nech nechodí, nikam nepôjdeš, nabudúce, keď bude pekne.“

„Ale on hovorí, že kamarát sa kvôli mne dotrepal autom z Juhu, že som neni z cukru, že idú.“

„Takto nie. On si nebude vynucovať, kedy pôjdeš von. Zmokneš, kým budeme nakladať vozík a teba do auta. Zaparkujete pred Magnusom, kým vyberú a zložia vozík, naložia ťa, vyvezú briežkom dnu, budete mokrí ako myši. Pozri, čo sa deje vonku!“

„Veď ja som mu to písala, ale oni prídu aj tak.“

Pred domom zastaví auto, čo si píšu ďalej, nesledujem, dohovorila som.

Stretnutie v Magnuse prebehlo ďalšiu sobotu. Vrátili sa pomerne rýchlo, ale na odchod sa nezberá, mieri s vozíkom rovno na záhradku. Ponúknem mu stoličku, nech si sadnú za altánok, nesvieti tam prudké slnko. Schyľuje sa k večeru: „Ja už idem hore, keď pôjdeš domov, prezvoň ma. Prídem si pre ňu,“ hovorím Adamovi. 

Do centra na Bezručke ho prijali ako pomocného asistenta počas letných prázdnin, kým nenastúpi na vysokú školu. Petra „chodila“ v tom čase s vozíčkarom Ondrom, aj sa občas stretli v kaviarni, vozili sme ich tam s jeho mamou, kupovali si darčeky k sviatkom. Ustavične niečo riešili. Ondro bol flegmatik, Petra ho stále do niečoho tlačila, snažila sa motivovať, usmerňovať. „Rozišiel“ sa s ňou a všetok čas v centre preklábosili s Adamom, Petra bola na vedľajšej koľaji. Je pravda, že Petra si vtedy tiež robila zálusk na Adama, ale nevyšlo to, bola tretia.

Keď odišla do chránenej dielne, Adamovi začala škola a Ondro v centre osamel. Stretávali sa mimo centra, Adam ho brával von a veľa času trávil u nich.

„Adam robí v nejakej dobre prosperujúcej firme. Cez týždeň študuje, v nedeľu organizuje v Žiline semináre, za to mu platia. Rodičia sú rozvedení, od mamy odišiel, lebo mu od trinástich vykrikovala, že je ako otec. Býva teraz s ním. S mamou prerušil kontakt, už za ňou nechodí. Príde pre mňa zasa v sobotu,“ oznamuje celá natešená.

„Hm. Ktovie, aký je otec,“ uvažujem nahlas.

„Aj tak sa chystá osamostatniť. V polovici septembra chce kúpiť garsónku na Golianovej. Chcel vedieť, kde robím, bola som mu ukázať. Bude ma voziť do roboty. Hovoril, že s Ondrejom by bolo strašne veľa práce, ja som šikovná, samostatná. Videl ma, ako prejdem s tebou po schodoch. Posiela mi fotky bytu, je tam izba, kuchyňa, kúpeľňa. Hovorila som mu, že potrebujem stoličku aj do kúpeľne. Že to nemám komplikovať, v kuchyni mi bude stačiť. Neviem, kde budeme mať vozík,“ spustí.

„Petra, ty si uvedomuješ, aké je to dôležité rozhodnutie ísť s niekým bývať? Stretli ste sa dvakrát, nič o ňom nevieš a ty chceš ísť s ním do podnájmu?“ som zhrozená, ale reagujem pokojne.

„No, ja som si myslela, že aspoň budeš mať viac času na babku. Tiež si to neviem predstaviť, že by som mala odísť. Ale vyšlo by mi to. Nájomné bude štyristo až päťsto euro, keby som dala polovičku, ešte mi z dôchodku aj ostane.“

„Okrem toho by ste museli platiť elektrinu, vodu, oblečenie, jedlo, ale to nie je podstatné. Je to neznámy človek a nevieš, aké má úmysly. Najskôr tam chcel Ondra, teraz teba, že by si sa mu viac oplatila. Ty ani neuvažuj o stoličke a o vozíku, bude to brať ako súhlas. Napíš mu priamo, nech s tebou nepočíta, že rozhodne s ním bývať nepôjdeš!“

Je z toho nervózna, vidím, že jej v hlavičke šrotuje, až na druhý deň mi oznámila, že mu napísala a akceptuje to.

Nemôžem jej na rovinu povedať, že mi na tom chalanovi od začiatku niečo vadí. Je to len intuícia, nemám dôkazy, brala by to, že jej nedoprajem, že ju chcem z prehnanej materinskej lásky pripraviť o vzťah. Nebránim jej v stretávaní, iba som ostražitá. Som odhodlaná porozprávať sa s ním. Má prísť v stredu o piatej. Nachystám stolík pod jabloň, stoličky, minerálku a čakáme. Osloví ma suseda, prehodíme zopár slov, on zatiaľ pribehne, schmatne vozík a kamsi sa ponáhľa. Petra mi ledva stihla zakričať, že idú do mesta do Kebabizne. Čudné správanie. Nevedela som, že niekam pôjdu. Rozhovor sa nekoná. Vrátia sa podvečer, s vozíkom smeruje rovno do garáže, asi sa ponáhľa.

 „Zober si bicykel, Adam, ja potrebujem zamknúť garáž,“ otočím sa na neho.

„Ja pôjdem asi hore.“

Zrejme potrebuje ísť na wecko, pomyslím si. Prídeme dovnútra, Adam si pýta vodu. Na stole mám balenie nealko piva pomelo grape, neodmietne. Donesiem do obývačky tri pivá, tri poháre, prisadnem si k nim, čo evidentne nečakal.

„Kde to vlastne robíš, Adam? Petra mi to nevie vysvetliť.“

„Chodím do Žiliny na seminár, ako sa stať finančne nezávislým.“

„Takže za to platíš ty, peniaze nedostávaš. Čo robíš od pondelka do nedele? Počula som, že školu si nechal.“

„Dolaďujem prezentáciu.“

„Takže ty sa vlastne v nedeľu učíš niečo, čo potom prednášaš v Trenčíne a tak si zarábaš!“ zapojí sa Petra, akoby zrazu všetko pochopila.

„Dá sa to tak povedať,“ odpovedá vyhýbavo.

Porozpráva mi o mozgovej príhode vo štvrtom ročníku gymnázia. Kým sa postavil na nohy, bolo po stužkovej, opakoval ročník, zmaturoval. Vysokú školu nechal po prvom semestri, nedávala mu zmysel, bola to strata času.“

„Pozri, ja nehovorím, že vysokoškolské štúdium je nevyhnutné. Šikovný človek, s trochou šťastia sa uživí aj s maturitou. Len sa mi to zdá príliš krátka doba na posúdenie, či ti vysoká dáva alebo nedáva zmysel.“

Začne rozprávať o hlasivkách. Ľavú má odtrhnutú, nefunkčnú, lekári na Slovensku to berú ako definitívne. Našiel na internete, že úspešné operácie hlasiviek robia v Thajsku. Chystá sa tam v polke januára.

„Máš na to našetrené? Nepočítaj s tým, že ti to uhradí poisťovňa.“

„Zatiaľ nie,“ usmeje sa.

„Čakáš, že vyhráš v športke?“

Viac sa nepýtam, nechcem byť vyšetrovateľka, na prvýkrát stačilo. Nechávam ich samých, odídu do Petrinej izby. Adam rozpráva potichu, inak nedokáže, ale jeho hlasitosti sa prispôsobí aj Petra. Šušocú si, občas prejdem do kuchyne, cez odchýlené dvere vidím, že sedia vedľa seba na posteli. Maľujem si v obývačke, neruším ich. O jedenástej vojdem do izby: „Nehnevaj sa Adam, nechcem ťa vyhadzovať, ale rada by som si išla ľahnúť a musím ti ísť odomknúť garáž.“

Zodvihne sa, odprevadím ho. Nemám z neho dobrý pocit. Sliedil po byte, nakúkal do podkrovia, hore som ho nepozvala. Aj v garáži obzeral Mišov bicykel.