Nie je to až tak zlé

„Mami, keď budeš nabudúce potrebovať lieky, daj si predpísať elektronicky. Renátka chodí autom, v hociktorej lekárni ti môže vybrať a priniesť cestou z práce. Stačí, keď jej do telefónu nadiktuješ tvoje rodné číslo.“

„Dnes som si chcela ísť do Kauflandu pre lieky. Ale ráno som sa zobudila ako zdochlina. Taká som slabá, neprešla by som,“ sťažuje sa o pol desiatej mama.

To je nápad! Kedy si ty bola naposledy v Kauflande?

„Mrzí ma to, že ťa zase otravujem, ale našim nechcem volať. Istotne už balia Filipa do tábora,“ pokračuje mama.

Traja dospelí ľudia budú baliť štyri dni takmer štrnásťročného Filipa do letného tábora. Na týždeň, či na dva, to je jedno.

„V sobotu ho tam vezú, v nedeľu budú z toho istotne unavení, kedy by mi lieky doniesli? A ja už mám len na dnes a na zajtra.“

„Dobre, mami. Diktuj!“

„Mohla by si mi aj peniaze vybrať. Lebo posledných šesťdesiat euro som dala Filipkovi za vysvedčenie a do tábora.“

„Jasne, vyberiem ti. Nič iné nepotrebuješ?“

„Nie.“

Bežím do lekárne, vyberám peniaze, nakúpim, Petra má poobednú.

„Peti, idem babke na bicykli zaniesť lieky, TV program, peniaze, nákup. Vrátim sa najskôr o pol štvrtej. Keby ťa Eva chcela poslať domov skôr, tak musí s tebou počkať.“

Nasadám na bicykel, cestou premýšľam, mala taký slabý hlások v telefóne, ktovie, v akom stave ju nájdem. Na balkóne nesedí, ktovie, či neleží. Odomknem si sama, dvere na spálni sú zatvorené, zrazu vybehne z obývačky vysmiata: „Ty čo tu robíš?!“

„Expres donáška,“ smejem sa.

„Dnes som si urobila takú prechádzku okolo ihriska, tak teraz už sedím v obývačke, na balkóne mi bolo zima.“

Pozoruje ma, čo vyťahujem z ruksaku, všetkému sa poteší, aj keď nič nepotrebovala.

Juj, ako som rada, že to s ňou nie je až také zlé.