Šmykľavka versus tobogán

Monka volá: „ Aký máte program? Ideme z Nemšovej na bicykloch, mohli by sme sa niekde stretnúť.“

„Nemáme nič extra, super! Rady sa stretneme.“

„Tak vás prezvoním, keď vyrazíme. Keď pôjdete pešo, vychádza to, že sa stretneme pri penzióne Zuzana.“

„OK.“

Tak aj bolo. Prechádzame cez železničný most, zabočíme dole z hrádze a už vidím bicykle a modrú káričku.

„Pokračujte k vŕbovému arboretu, stretneme sa tam,“ volá na nás Monka.

Hana nás zbadá, pechorí sa von z káričky. Smeje sa a kričí: „Babá, Ppá(Peťa)!“

Len čo jej obujú topánky, vydá sa na prieskum. Búcha rukami po šikmej tabuli, kde je spísaných desatoro božích prikázaní a desatoro prikázaní pre rodičov od Janusza Korczaka. Mimochodom, veľmi múdrych, každý rodič by si mal nielen prečítať. Pravdepodobne čítali aj vtáčiky, Hana otáča ručičky, ukazuje mame: „Hovvo!“

Skúša si na ňu sadnúť. Zbiera kamienky, ukladá na lavičku. Rozbehne sa k vozíku, obchytká kolesá, postláča brzdy, ťapká po podnožke, koľko vydrží.

Pozornosť pritiahnu šmýkalky, presúvame sa k nim. Tatino ju vynesie na kopček, dole chytá mamina. Ja stojím pri Petre, pozeráme. Hana sa spustí po žltej, potľapká na zelenú: „Baba!“

„To je pre detičky. Mne by sa tam nezmestila ritka,“ smejem sa.

Skorozať vybehne na kopček, zaujme polohu napoly bokom a spustí sa.

Dobrý nápad. Vybehnem hore, Petra kričí: „Mama! To nemyslíš vážne! Okamžite zlez! Neopováž sa spustiť!“

„Petiii, aspoň raz! Prosííím, prosíííím!“

„Ale ja sa na to dívať nebudem!“ zakrýva si dlaňami tvár.

Zveziem sa ako na tobogáne, len vodička mi chýbala. Vyletela som zo šmýkalky rovno na zem. Hana sa smeje, tlieska ručičkami, smejeme sa všetci. Vtedy Petra otvorí oči, vidí ma, ako si oprašujem sukničku, legíny a trolinku oškretý lakeť.

„To som nečakala, že s príchodom Hany sa životom ošľahaná žena zmení na bláznivé decko!“ karhá ma.

Nás to ešte viac rozosmeje.