No čo moja

„V noci som zle spala. Stále sa mi zdalo, že potrebujem na záchod. Išla som, aj som tlačila, nič. Idem druhý raz, no takto ti poviem. Len som si uprdla. A ráno, len tak zo mňa striekalo.“

„Mamula, veď si dávaj aspoň na spanie tie nohavičky, aby si nebola v strese, že sa niečo prihodí.“

„Večer som si ich obliekla, dobre som sa vyspala. Ráno vstanem, idem na záchod a už na chodbe – rup a bolo to tam. Bez varovania, ani som nestihla dôjsť. Ale to je úžasné! To sa tam tak uloží do takého vrecka a nemusela som ísť ani do vane!“

„No vidíš. Dávaj si ich aj na dialýzu. Nie je to žiadne hanba, v tvojom veku to nie je ojedinelé. Nebudeš tam potom taká nervózna.“

„Ale ja už nemôžem nikde ísť! Čo keby sa mi to stalo niekde na návšteve!“

„Tak budeš nosiť v kabelke rezervné, pôjdeš na wecko, prezlečieš sa, použité vyhodíš, najlepšie von, do kontajnera. Tak, ako ženy si vymieňajú menštruačné vložky. Žiadna tragédia.“

„Tri dni sme mali tie žemle a zasa bagety. Už som myslela, že to bola len náhoda, že sa voľačo pokazilo a včera zasa žemľa. Ale poviem ti, keď som ju jedla, až ma naplo. To tam nedávajú maslo ani Flóru, ale nejaký podradný margarín a ten šalát, taký starý musí byť, lebo je horký. Ale ja si viem niečo tak sprotiviť,“ zmierni, akoby bola ochotná pripustiť, že to nemusí byť objektívne hodnotenie.

„Vždy ma dávali do miestnosti so samými chlapmi. Prvý raz som bola s babami. No fuj!“

Čo smrdeli? Neumývajú sa, či čo?

„Tá Bierovčanka je klebetnica, tá vie všetko! Tá jedna zas chodí jak dáma, aj sa tak oblieka, moc sa s nikým nerozpráva, ani sanitkou nechodí. Neviem, či sama šoféruje, alebo niekto pre ňu chodí autom. Ale obidve sú také sedlane. Jako keby si len rubáč vyzliekli.“

Teda mami! Sedlane? Ty si odkiaľ? Mali ste kone, kravy, prasa, sliepky, husi, robili na roliach a ty nadávaš do sedlaní?

„Pri tej Bierovčanke stále stojí sestrička a rozprávajú sa. Pri nikom toľko nestojí. A mňa to ruší. Aj stroje hučia, aj televízor je pustený a v utorok ani čítať nemôžem, keď je zavčasu tma, potom si tú tmu tak uvedomujem a dolieha to na mňa.“

Veď hej, keby si počula, rozumela im, zapojila by si sa do klebetenia, nerušili by ťa. Naopak.

„Ten nový strojček tak volakde švacnem! Na telku mi je dobrý. Tú počujem oveľa lepšie, ako keď som mala starý iba v jednom uchu. Ale tam mi ten druhý piští, také zvuky vydáva, že by som to dopriala Julinkovi, keď trvá na tom, aby som nosila v obidvoch.“

„Tak to odskúšaj a rob, ako ti je najlepšie.“

***

Odveziem Petru do dielne, zastavím sa v obchode. Odnesiem dve tašky do garáže a idem ešte do Lidlu. Cestou domov, na každom ramene taška, mama prezváňa.

Vylovím telefón z vrecka, zavolám jej, už poznám ten jej ukrivdený tón: „No čo je moja?“

„Prepáč, mami, ani neviem, koľko je hodín, zdržala som sa na nákupoch.“

„Ty nakupuješ?! Veď Nemšovani chodia v utorok a v stredu!“

„Veď aj my musíme jesť, mamula. Ide sobota, nedeľa, nemali sme chlieb, jogurty, ovocie, mlieko, všeličo treba dokúpiť. Len čo to z garáže vynosím a dám do chladničky, zavolám ti.“

„Vidíš, jaká ja som sprostá. Veď som si mohla domyslieť, že keby si mohla, zavoláš.“

„Nevadí, mamula, to je v poriadku.“

„Vieš, z teba ide taká dobrá energia, ty ma vždy tak rozveselíš. Aj Lydka minule hovorila, že z teba vyžaruje taký pokoj. Idem si uvariť tú rajčinovú polievku. Ale v tej plechovici je toho veľa. Prelejem to do pohára...“

„Mami, to nie je pretlak,“ preruším ju. „V tej plechovke sú rajčiny, olúpané, nakrájané. To si len uvar, dochuť, budeš to mať na dva dni.“

„Ale to budem mať silné!“

„To sú maximálne tri rajčiny, to nie je žiadny koncentrát, nemusíš tam ani vodu dolievať, nebude toho veľa, ani silné to nebude. Ale urob, ako uznáš za vhodné.“

„Ako dobre, že som to spomenula. Ja som už sprostá. Musím sa od teba učiť.“

„Ale čoby. Kedysi takéto nepredávali.“

„Také sprostosti sa mi snívali, že som išla do obchodu a ktosi mi kázal, aby som mu kúpila mrazené husi.“

„Ozaj, mami, pozdravuje ťa Jarko. Ten Veškrna, čo si čítala jeho knižky.“

Nevie si spomenúť, musím jej pripomínať, ako bývali v Husoviciach, mal podobné detstvo ako ona, ako žili počas vojny...

„Jaaaj, už viem!“

„Tak mne sa snívalo, že prišiel k nám, sedeli ste v obývačke za stolom, aj tato ešte žil. Kričali ste na mňa – Jarko revírnik prišiel, poď rýchlo! Ja som dobehla, objala som ho zozadu, líce na líce, ani sa nestihol postaviť. Po prvýkrát sme sa videli naživo. Mala som v ruke centimeter, merala som mu dĺžku chrbta, že mu idem uštrikovať vestu. Tatovi štrikujem šedú, pre neho mám takú kaki zelenú, či chce tenšiu, alebo hrubšiu. Písala som mu o tom sne, nechal ťa pozdravovať. Že či vieš, že som ich adoptívna dcérenka. Vieš, hovorila som mu, že ja som nikdy nemala dedka. Keď písal o výletoch do lesa s vnúčatami, vtedy som si uvedomila, o čo som prišla. Vieš, každý vzťah je iný. Otec- dcéra, mama- dcéra, tak aj babka - vnučka a dedko- vnučka. A keď už nemám tatu, o to viac som k Jarkovi priľnula. Je mi taký blízky z jeho písania. Aký je vnímavý a citlivý, ako vie svoje postrehy a pocity uložiť na papier. Ja píšem tak stroho, hádžem do počítača a neupravujem. Jeho texty sú vybrúsené, opracované, bohaté. Stále mu to myslí a nestráca zmysel pre humor. A jeho Jana je skvelá v tom, ako vie stmeliť rodinu, všetko zorganizovať a rovnako ako ja, si robí každodenné zápisky. Tak že či na nich nebudeš žiarliť.“

„Čoby som žiarlila! Veď ja to prežívam s tebou a je krásne, že ste si takí blízki a občas si napíšete, ja vám to prajem a teším sa z toho. Predstav si, Iva mi včera doniesla chlieb! Aj mi napísala lístok – babuška, Jarko zajtra nepríde, až o týždeň. Veď ja som vedela, že bude teraz chodiť s mliekom aj chlebom raz za dva týždne. Ja som Ivke povedala, že s chlebom si to zariadim. Aj som si hovorila – ráno si dám Ibalgin a pôjdem do malého obchodu. No a už nemusím. A ona je taká zlatá, vždy mi povie, keď jej ďakujem, veď ja ti len splácam, aj ty si sa o mňa starala, keď som bola malá.“

„Veď to je samozrejmé, mami.“

„By si sa čudovala! Všade to nie je samozrejmé.“

„Ale moje decká nie sú sprosté.“