Haňa

„Mišo bude od pondelka robiť zasa z domu. Dávať deckám úlohy, budú mu posielať videá s nahrávkami, on ich usmerní. Takže naše utorky a stredy sa rušia. Ale  niekedy prídeme.Neviem kedy,“ oznamuje Monka.

V nedeľu čítam:

„Aby sme nemali všetci šok, tak tento utorok by sme prišli, aby sme nerušili tie tradície hneď tak zhurta. Mišo si do roboty pôjde pre voľajaké veci, tak by sme došli doobeda niekedy, lebo oni majú zušku len do dvanástej otvorenú.“

Teším sa. Minule mali mäso, dnes chystám lievance. Mrkvu, zeler a syr som si nastrúhala už večer, nech stíham. Ráno odveziem Petru do roboty, o pol jedenástej mám už nasmaženú plnú misu zeleninových lievancov. Sadám si na malú stoličku, pred seba vedierko, čistím zemiaky. Dievčatá odomykajú dvere, sú tu. Nevybehnem im v ústrety ako obyčajne, zostávam sedieť, hlavou mi beží – Hana mi bude brať nožík, vyberať šupy z odpadkov. Hľadá ma. Nakoniec nakukne do kuchyne, sedím až vzadu pri šporáku.

„Baba!“ zasvietia jej očká. Hrnie sa ku mne, kvokne si a pozerá.

„Čistím zemiačiky. Potom ich umyjem, nakrájam, uvarím a urobím z nich zemiakovú kašičku, vieš?“

Mamina jej zozadu vyzlieka vestičku a huňatú ružovú bundičku, nenechá sa rušiť. Čupí a so záujmom sleduje okrajovanie do posledného zemiaka. Až keď ich začnem krájať na stole, kam už nedovidí, odbehne ku svojej skrinke za hračkami.

Mamine prestriem do obývačky na malý stolík, ako je zvyknutá, Monka zohrieva jedlo jej. Priniesla teľacie mäsko na sušených slivkách s tarhoňou. Malá si prinesie žltú plastovú stoličku, posadí sa ku stolu a ukazuje na tanier: „Oba!“(obed)

„Áno, to je maminkin obed, o chvíľočku ti prinesie tvoj.“

„Oba!“ ukazuje znova, nedá sa odradiť.

Aj keď Monka predloží pred ňu inak jej obľúbené jedlo, trvá si na svojom. Mieri ukazováčikom na tanier s lievancami a kričí: „Oba!“

Monka to vzdáva: „Ako chceš. Dám to do chladničky, budeš mať na večeru.“

Prinesie jej zemiakovú kašu a na kúsky nakrájané lievance.

Pýtam sa jej: „Môžem ťa nakŕmiť?“ Viac zo žartu ako naozaj, odpoveď poznám.

Nakloní hlavičku, žalostne sa zatvári a povie – Haňaaa. Všetko chce robiť sama a ide jej to. Aj tepláčiky si oblieka vo svojich sedemnástich mesiacoch sama. Sadne si na schodík a komentuje – jeda(jedna), duá(druhá), postaví sa, ťahá ich hore spredu, na zadočku sa zachytia, tam nenápadne pomôžem ja, lebo Haňaaa. Potom zahlási –hotooo! (hotovo). Pozorovať ju pri hraní je ten najlepší film. Koľko trpezlivosti má pri zapínaní cvočkov na vestičke, pri otváraní a zatváraní papierovej krabice...

Vyberá kúsočky, starostlivo sa vyhýba kaši. Mamina sa snaží ponúknuť jej na lyžičke, tú odmieta a kričí: „Eče!“

Prinesie jej ďalší lievanec, podáva do ruky: „Hryzkaj si, nebudem ti ho ja krájať do kašičky.“

„Eče!“

Spapá štvrtý, napije sa z pohárika čaju, strhne si podbradník, podá mi ruku – ňa! Ťahá ma ku schodom do podkrovia, vie, že nesmie ísť sama.

„Babuľka, ja musím ísť do roboty pre Petru, keď sa vrátim, potom sa budeme hrať.“

Neplače, odbehne k svojmu stolíku, má tam papiere a pastelky, „kreslí“.

Len čo počuje kľúč v zámke, beží nám oproti a kričí Pepe!

Petra sa prezlečie, naobeduje a usadí v obývačke. Dávam jej malú na kolená, nech jej číta. Petra si ide po svojom, neberie ohľad, že ona si chce pozerať obrázky, nebaví ich to. Zvezie sa z nej a uteká s knižkou za mnou. Ukazuje na obrázky, ja jej hovorím, čo je to, potom sa jej pýtam – kde je dievčatko, kde je mačička, kde havko, takto ju to baví. Keď prídeme na varila myšičku kašičku, ukáže prstíkom na myšku s prázdnou miskou, otočí dlane, zodvihne pliecka a smutne vykríkne – nené! Ukazuje na plačúceho chlapčeka a mrnčí s ním. Zošupne sa z kolien, podá mi ruku – ňa! Nezabudla. V podkroví vyberá plyšákov z obliečky na vankúš, kontroluje, ako sa vyspinkali, každého pomenuje. Naháňame sa z izby do izby, so smiechom hádžeme na posteľ, skáčeme na fit lopte, hľadá na prikrývke kačičku, dúhu, macíka, domček. Hodí na zem dva vankúšiky, ukazuje mi, na ktorý si mám sadnúť ja, ona si sadne na druhý. Len čo sa usadím, vyženie ma z neho a sadá si tam ona, mňa posiela - duý! Nakoniec vyberie dvoch plyšákov, ktorých musí ísť ukázať mamine doe(dole).

Petra ešte stále sedí v obývačke, otrávená. Haňa sa jej chce priblížiť, zakričí na ňu: „Pepe!“ Vraští čielko, zúži oči, napodobňuje smiech, až sa natriasa. Ona ju učí smiať sa!