Brat opäť neprekvapil

„Objednaj ma, Gabika k tej očnej!“

„Mami, som ti hovorila, že sa nedá objednať. Ani osobne, ani telefonicky. Jednoducho nastavili systém, kto príde ráno o siedmej, zapíše sa. Štyria pacienti na jednu hodinu a dosť. Čakáreň je pre dve osoby, ostatní čakajú vonku.“

„Keď som u nej naposledy bola, povedala, že mám začínajúci šedý zákal, netreba to operovať. Lenže ja už nevidím! Mikulášovi operovali a vidí.“

Mikuláš má šesťdesiatpäť rokov, nepoznáme diagnózu. Možno ho mal v pokročilom štádiu a operácia bola nutná. Možno nemá stareckú cukrovku, ktorá podľa teba vôbec nie je nebezpečná, iba z nej môžeš oslepnúť. Možno nemá po každom jedle sladkú bodku. To tvoje - ale ja to potrebujem, Gabika!

Len čo sa uvoľnila covidová situácia, začína znova.

„Pohľadaj mi na internete číslo, ja si tam zavolám sama!“

„Dobre, mami.“

„Predstav si, mám termín! Sestrička mi povedala – neobjednávame! Ale ja som jej skočila do reči – prosím vás, len si ma vypočujte! Mám deväťdesiatdva rokov, chodím na dialýzu, mne by ste mohli dať výnimku. Čosi hapkala, nakoniec sa ma opýtala, či mám doprovod. Sestrička, ja doprovod nepotrebujem! Tak prídite v stredu o desiatej.“

„Super! Si lepšia ako ja,“ chválim ju.

„Len ako sa tam teraz dostanem. Ivku z Vlčieho Vrchu nemôžem volať, Renátka chodí do roboty.“

„Veď si povedala, že doprovod nepotrebuješ.“

„Nepotrebujem, aby nikto išiel so mnou donútra a hovoril za mňa!“ odvrkne naštvaná.

„Aha, to som nevedela, že to takto myslela sestrička.“

„Jako ináč?!“

„Tak zavolaj Julovi. Môže pre teba prísť taxíkom, doveziete sa tam a naspäť zasa zavolá taxík.“

„To by on musel zavčasu vstávať... šak ja si to nejako zariadim.“

„OK.“

„Volala som Ivke, len tak medzi rečou som jej spomenula, že som sa objednala na to očné. Ona má práve vtedy nejaké dôležité jednanie, nevie, kedy to skončí. Veď ja som ti nevolala kvôli tomu, ja si to nejako zariadim, povedala som jej.“

Som zvedavá.

Zvoní mi  v záhradke telefón, môj brat. Nezavolá ako je rok dlhý, on a mama neradi telefonujú. To sa musel prekonať.

„Áno, Julino?“

„My v stredu nemôžeme. Ideme na očkovanie. Renáta autom už vôbec, tá má veľa zameškané. Ja by som mame poslal taxík, ty by si ju tam mohla čakať a naspäť by si ho zavolala ty a poslala ju do Biskupíc.“

„Ale ja musím Petru odviezť do roboty, ako to zvládnem s obidvomi?“

„Vieš, Renátka musí chodiť s Filipkom na tú imunológiu, zasa pôjdu vo štvrtok,“ odpovedá celkom od veci.

„Na koľkú idete na to očkovanie?“

„Na dvanástu.“

A dovtedy budeš robiť čo? Spať?  Teba na prvé očkovanie viezla Drahuška, aj prišla pre teba, lebo si sa bál, že by si zablúdil. Prečo si si ty nezavolal taxík?

„Dobre, Julino, nechajte tak. Ja zavolám Monke do Nemšovej.“

„Monka? Mohli by ste prísť v stredu ráno do Trenčína?“ Vyrozprávam jej, čo je vo veci.

„Jasne. Mišo ide už na deviatu, lebo rozdáva vysvedčenia. Vyhodím ho v ZUŠke, doveziem ti Hanu, pôjdem pre babku, odveziem ju tam. Počkám s ňou.“

„Teším sa. Potom ju zoberieš k nám na obed, ak nebude príliš teplo, zoberieme ju do záhradky a keď pôjdete domov, cestou ju vyložíte.“

„Dobre. Dohodnuté.“

„Juj, taká som rada! Pánbožko vám to vynahradí na deťoch!“ použijem otrepanú frázu na odľahčenie.

„Veď už nám! Pozri, čo máme doma! Aká je šikovná!“ jasá mama Monka.

„Mami, v stredu ráno pre teba príde Monka. Zoberie ťa potom k nám na obed. Julo mi volal, že sa im to nehodí.“

„Ja som taký sprostý človek, prečo ti ja všetko hovorím. Všetky starosti nakladám na teba. Jako keby si ty nemala svojich dosť. Žeby kritika na brata? Mala som si to vybaviť sama, zavolať si taxík, taká som nemožná! Aj uvariť by som si mala, aj nakúpiť. Som celkom neschopná.“ Tak nie.

„Mamula! Koľko máš rokov? Ako môžeš vôbec takto rozmýšľať? Iní v tvojom veku sú vo všetkom odkázaní na druhých. Tak sme dohodnutí. Nerob si starosti, všetko je zariadené.“

„Ďakujem! Som strašne rada, že pôjde so mnou Monika.“