Jednoznačne

„Vieš, že sa tomu Lubošovi ani nedivím, že jej tak povedal?“ reaguje moja mama. „Žije si u detí jak prasa v žite a ešte sa sťažuje. Prečo ona tak neznáša nevestu a zaťa? Veď Miro jej obedy nosil, lieky obstarával, vozil ju, čo mi pamäť siaha. A keď sme boli u nich na chalupe, Alica sa k nej tiež pekne správala, videla som to. Vieš dobre, že ja mám rada aj Vlada, aj Renátku. Aj chalanov tvojich dcér. Teší ma, ako pekne sa Mišo s Jarkom ku mne správajú. Kde sa v nej berie tá nenávisť? Ona bola vždy krásna. Môžem ti odprisahať, že som jej nikdy nezávidela. Naopak, pýšila som sa tým, že je to moja sestra. To ona mi vždy závidela aj nos medzi očami. A čo už mne mohla závidieť?“

„Možno to, že ťa majú ľudia radi.“

„Áno, nebola som žiadna krásavica. Ale keď sme boli na zábave, ona sedela v kúte a ja som tancovala. Bola taká neprístupná, chalani nemali odvahu sa jej prihovoriť. Aj babky v dedine ma mali rady. Aj na dialýze. Taká drobná sestrička vždy uteká pomôcť mi z postele, zoberie mi kartičku – poďte, ja vás odvážim. Do šatne prejdete sama? Pravdaže, prejdem. Prečo ste vy ku mne taká milá? Lebo vy ste dobrá. Ale, čo, jaká dobrá.“

„Sú ľudia, ktorí ich sekýrujú, s ničím nie sú spokojní, vykrikujú na nich, ty si disciplinovaná, neobťažuješ ich zbytočne.“

„Oni tú Pavlu rozmaznali. Luboš ju brával k sebe, keď ešte vládala. Tam ju obskakovali, zvykla si na to.“

„Ťažko povedať. Ľuboš chcel vtedy odbremeniť Danku, aby nemusela za ňou behať na štvrté poschodie, keď príde z roboty. Oni už boli s Alicou na dôchodku. Potom prišli pády, zlomeniny, bolo jednoduchšie postarať sa o ňu doma, ako za ňou niekoľkokrát denne dochádzať.“

„Ona bola vždy slabá. Čo sme sa my ako decká narobili. Pomáhali mame, keď tato umrel. S Jožkom sme seno zvážali, Pavla nemohla. A pozri, koľko sa dožila! Taká slabá a chorľavá. Keby si ona vytrpela to, čo ja!“

„Má to ťažké Danka. Hovorí jej – mami, celý deň si nahnevaná. Ja sa potom cítim previnilo, že som ti niečím ublížila. Nemohla by si sa aspoň raz usmiať a zaželať mi dobré ráno? Ty nám na Dobré ráno ani neodpovieš.“

„A ona si robí starosti, kde potom pôjde? Šak do hrobu! Mali jej povedať. Tam, kde každý. Ja som o dva roky mladšia a žiadne plány si nerobím. Už mám len spomienky. Žiadne plány.“

„Na rozdiel od nej, spomínaš na to pekné.“

Ako prasa v žite. Či by si sa ty zmierila s pobytom mimo svojho vlastného bytu, obývačky, kresla...Aké by boli naše vzťahy, keby sme boli spolu dvadsaťštyri hodín denne, každá so svojimi návykmi, zvykmi, predstavami. 

„Vieš, jaká som ja už sprostá? Rozmýšľam, kde som nechala ten telefón. Hádam v obývačke. A ja telefonujem! Mám ho na uchu!“