Zvláštne

„Mami, teta Pavla pôjde do Záblatia do Seniorville. Vieš, to je ten pekný zámoček. Danka prešla všetky zariadenia v meste aj blízkom okolí. Snažila sa vybrať to najlepšie,“ oznamujem opatrne mame.

„To už je s ňou také zlé?“ čuduje sa.

„Hovorila som ti, je to stredný stupeň ťažkej demencie. Danka už nevládze. Nevyspí sa, nemôže odísť z domu, mama je dezorientovaná. Aj v noci hocikedy vstane, oblečie sa, nemôže ju nechať bez dohľadu.“

Porozprávam jej zopár príhod a mama jednoznačne podporí Danku: „Povedz Danke, že sme všetci pri nej. Nech si nič nevyčíta. Tam sú odborníci, poradia si s ňou. Keď by sa zosypala aj ona, kto by sa potom staral o obidve?“

„Dobre, mami, poviem jej. Veľmi sa preto trápi, že sa nedokáže postarať o svoju mamu, povzbudí ju to.“

Mama je najskôr plná obáv, ako si tam sestra zvykne, či sa nebude pýtať domov. Je taká neistá, akoby si začala uvedomovať, že sa to môže stať aj jej. Zdá sa, že s ňou súcití. Podávam jej správy z každej návštevy príbuzných. Sestričky ju chvália. Pavlínka je milá pani. Chutí jej, spinká, chodí do spoločenskej miestnosti, máme tu rôzne aktivity. Nespomína nás? Pýtajú sa. Nie. Ale to je dobre. Zvláštne. Nič z obáv sa nenaplnilo. Akoby sa prepla do iného sveta. Zabudla na krivdy z mladosti, prestala vyčítať, domov sa nepýta. Poprechádzajú sa s ňou v parku, rozlúčia sa. Občas hovorí z cesty, ale pozná ich. Danka sa pomaly upokojuje, prestane si robiť výčitky. Bolo to dobré rozhodnutie.

„Danke prišli fotky. Teta je na pedikúre, sedí v kresle, nohy má vo vaničkách. Na druhej fotke sedia pri stole, vyrábajú niečo z gaštanov,“ delím sa o dobré správy.

„Tak jej je tam dobre! Jej bolo celý život dobre! Vždy bola slabá. Nemohla nič robiť. Ona ani Bosulu nikdy nepodojila. Mne dala najviac mlieka, ja som jej spievala. Asi to chcela mať rýchlo za sebou, aj kravy majú sluch. Ja som husi kŕmila, ona nikdy! A keď tato umrel, mala som šesť rokov. Všetkých päť nás bolo na prehliadke a mňa jedinú poslali do Tatier. Ju nie. Tak kto bol slabý?!“