Praha s anjelom a anjelikmi

Bavili sme sa o všeličom a najmä o tom, že ak niečo neexistuje, treba to dokázať. Oproti nám šiel anjel. V čiernom trikote s nádhernými bielymi krídlami – s perím ako dobre naladená labuť. Pod krídlom mal futrál s nástrojom, sadol si na Václavák – hneď pri mojom strategickom bode – nástup na metro a začal ladiť. Moje dve vnučky stíchli a neveriacky krútili hlavami. Anjel a na Václaváku! Vždy som mala pocit, že mať krídla nie je veľmi praktické.  Ale nikdy som ešte nebola v koži, v perí a páperí  anjela na Václaváku.

Hľadala som Golema, mal byť niekde v Starom meste. Myslím, že patrím k tým vzácnym ľuďom – jeden človek,  čo majú vo vrecku šém a nie a nie nájsť toho správneho Golema. Skôr nájdem ihlu v kope sena, než to seno. 

Lucia zahlásila, že je víla a vie urobiť tmu. Minimálne dva večery jej to Danka verila. Ja ešte o dva večery viac. Jeden nikdy nevie. A na posledný deň urobila dážď. Trochu to prehnala, bolo to aj s bleskami, ale bolo to na spiatočnej ceste a aj víly sa to niekde musia na niečom naučiť.

V Prahe je možné všetko.  Je možné, že vám presťahujú staré zámocké schody – no nenašla som ich. Zároveň niekto pohol so schodmi a s múzeom hračiek a tak sa ničomu nedivím. Ani tomu, že pri príchode na staromestské námestie spomaľujem, kupujem konečne trdelník a sledujem čas. Mám ešte dobrú polhodinu do toho, než sa vyroja apoštoli a začnú obiehať a vybiehať  a najmä zaliezať pred davom turistov a ich cvakajúcich fotoaparátov. Dav bol poskromný. Na orloji sa vznášal veľký kus textilu s obrázkom a hovoril o tom, aké by to bolo keby.... Orloj mimo prevádzky, schody preč, múzeum hračiek preč jediné čo ako tak funguje sú anjeli s futrálmi na Václaváku. Aspoň tí za niečo letia.

Dala som konečne Tróju – ZOO, motýle a kúsok botanickej záhrady. V ZOO sme mali jasný cieľ – tučniaky, ľadové medvede a ja som skromne pridala surikaty. Niekto deň predtým nechal v autobuse mapu ZOO v angličtine a my sme mali zároveň s kurzom čítania z mapy kurz zvieracej angličtiny. Tučniaky sme našli, ale ich kŕmenie malo nastať až o hodinu – toľko sme neboli ochotní čakať ani na orloj. Vlci majú hlasité kŕmenie prvú sobotu v mesiaci – to už sme asi neboli ochotní čakať ani my a ani personál ZOO. Teda asi žerú aj inokedy, ale bez hlasitého komentára zo strany zamestnancov. Do supej klietky niekto hodil sadu rebier s trochou mäsa a hlavný sup prešľapoval z nohy na nohu a pozorne kontroloval stav rebier. Nakoniec ich uznal za požívateľné. S týmto nasadením zobáku by bol schopný asi spracovať aj obed v školskej jedálni  za jednotku času.

Ľadový medveď mi pripomínal orloj. Zjavil sa iba občas a okamžite zaliezal do druhej diery. Takže dosť dlho trvalo, než som pochopila, že sú tam dva medvede a možno oba živé. Skôr pripomínali dvoch dobre vykŕmených apoštolov rotujúcich vysoko na skale.

„Chceš vidieť aj jedovaté  pavúky ?“

„A nebudú voľne, nemôžu ublížiť ?“

„Budú dobre chránené, oni pred nami a my pred nimi.“ Ani jedno nebola pravda. V malom priestore spore osvetlenom sa nič nedialo a nehýbalo. Chcela som sa pohnúť ďalej. V tom sa zhora odklonil kus priesvitného krytu, zjavila sa ruka s pinzetou a na jej konci bol cvrček. Pinzeta jemne štuchla do škorpióna a ten sa pohol. Nie za cvrčkom, ale preč z dosahu pinzety. Tá ruka na druhom konci si vzápätí privrzla prst tým priesvitným krytom. A tak sme mali konečne dlho sľubované komentované kŕmenie.

„Auvajs“ zahromžila ruka a stratila pinzetu.

Ďalšie komentované kŕmenie bude o týždeň, možno o rok.