Zatvorené cukrárne

Skôr, než sa navečeria, ohlási návrat z dialýzy.

„Vy ste ešte na cintoríne?“

„Nie, mami. Veď Mišo je v robote.“

„To pôjdete až potom? Veď už je tma.“

„Určite nie.“

„Kedy teda idete?“

„Pravdepodobne v piatok, kedy robí iba do štvrtej.“

Viem, to sa ti už neráta, lebo všetci tam už boli a naše venčeky nikto neuvidí.

„Ten somár sprostý, čo stále vykrikuje, ležal vedľa mňa. A tá sprostá sestrička, ona ináč neni sprostá, ona je inteligentná! Celý čas bola pri ňom a rozprávali sa. O čom sa môže s takým somárom rozprávať?! Prečo za ním chodí?! Až ma z nich hlava rozbolela. Ešte som ti čosi zabudla povedať, keď sme sa včera vrátili z hrobov. Už viem, prečo som mala taký zlý pocit. Všetky hroby boli nazdobené, obrovské kryzantény v kvetináčoch a tí naši, ani len kytičku nedoniesli! Len tie moje kahance sme pozapalovali, postáli a nič. Jožko mal pekný hrob, vidieť, že Lydka s Peťom sa postarali a ten náš, jedna kvetina tam bola. A na Palkovom, len tie dva ťažké kvetináče, čo tam majú furt a taký ten vres, neviem, čo tam Danka doniesla. Vedľa bola biela kryzanténa, ani neviem, či patrila k nim alebo k vedľajšiemu hrobu, aj tá taká nepodarená. A mohla aj babke, aj nášmu tatovi volačo položiť na hrob. Mala by za čo, aj jednomu, aj druhému.“ Zase tá tvoja matematika.

„Mami, každý to má inak. Záleží na tom, ako to cíti, ako prežíva. Stačí aj doma zapáliť sviečku, prelistovať si album s fotkami, nemusí to byť len o vencoch a kvetoch.“

„Ale áno, ja tiež hovorím, že je dôležité spomenúť si a nie robiť honosné výzdoby pre druhých, len mi to bolo trápne, že sme prišli s prázdnymi rukami. To som si až na druhý deň uvedomila. A všetko bolo pozatvárané, bola som zvyknutá, že sme sa zastavili v cukrárni na zákusok a na kávu. Tak sa mi to rozležalo v hlave, že to bolo celkom nanič.“

Ty si vlastne išla skontrolovať hroby, ofrflať, čo sa dalo. Slnko prestalo svietiť, tvoje nálady budú zodpovedať počasiu.