Dôležité body

„Julko mi doniesol chlieb, aj tie lieky u nich mali, čo nemali vo vašej lekárni!“ volá mi natešená mama. Doniesol mi kus kúpenej bábovky, že je strašne dobrá. Pomaličky som ju jedla. Hovorí, že vidí, že mi nechutí. Tak som sa prinútila a zjedla som celý kus, nech vidí, že mi chutí. Dala som na tanier tie tvoje koláčiky. Košíčky mu strašne chutili a tých medovníkov sa nevie dojesť. Zase si pýtal, či by si ich nemohol zobrať domov.“

„Mami, to sa mi nechce veriť, že by ti už štvrtýkrát odniesol medovníčky, keď aj Renátka pečie. Asi si mu povedala- Julino, keď ti tak chutia, zober si ich domov.“

„Nie! Naozaj si ich pýtal tak prosebne, jak psíček, no nedaj mu ich!“

Zdá sa mi to absurdné, smejem sa, už dávno som sa tak nepobavila.

„Aj som sa ho pýtala, či sa Renátka nehnevá, keď si nosí domov tvoje a ona pečie. Povedal, že nie. Že šak on je aj z tých jej. Vieš čo, ani ja by som sa neurazila. To len ty a Monika ste také ješitné.“

„Mami, ty? Predstav si, že by si napiekla medovníky. Tato by išiel k susede a doniesol by si v sáčku od nej. Zhodila by si ho zo schodov a viac mu  nič neupiekla!“

„Taká som ja neni,“ urazená. Už jej dlho nehovorím, čo si myslím, odvykla si.

„Dobre, mami.“

„Nechcem toho Jula toľko chváliť, ale on je naozaj strašne múdry. On vie aj nádchu zastaviť, aj bolesti hlavy.“

„Ako zastavuje nádchu?“

„Teda, nie nádchu, ale kýchnutie. Stlačí si na nose taký bod a potom nekýchne. A na hlave si tiež vie vyhľadať bod, ktorý keď stlačí, prestane ho bolieť hlava. A hovoril mi, že v tej väznici Alka alka...“

„Alcatraz?“

„No, no, tam! Bol zavretý taký chlapík a študoval tam o vtáčikoch a potom ich liečil.“

„Povysávali ti?“

„Vieš čo, prišli až o štvrtej, Julka bolela iste tá ruka po očkovaní a Filipovi som ani nekázala. Čo budeme v nedeľu večer robiť rámus. Šak nečakám nikoho, kvôli komu by bolo treba vysávať.“

„Dobre, mami.“

„Ozaj a prečítal mi v správe, že na kontrolu mám ísť k spádovej lekárke, nie do nemocnice. Nech tam Gabika zavolá, možno bude treba vybaviť termín, nezoberie ma o pol desiatej, ako som povedala Mišovi. Povedal mi, čo jej máš povedať.“

„Mami, ja nemám jej číslo. Ty si si vybavila operáciu. Ja som tam volala, mne povedali, že neobjednávajú, musíš prísť na siedmu a čakať do ôsmej, či sa dostaneš na radu. Ty si mi povedala, nech ti dám číslo, že si to vybavíš sama a vybavila si si. Povedala si – sestrička, vypočujte si ma! Mám deväťdesiatštyri rokov... Tak zahraj na city aj teraz, možno ťa zoberú hneď.“

„Ale ja to číslo nemám.“

„Tak ti ho nájdem na internete, ako vtedy. Počkaj. Zavolám ti potom.“

Nadiktujem jej číslo. „Začínajú o ôsmej, zavolaj tam čo najskôr, nech viem. Aby nemuseli ráno malú budiť zbytočne a trmácať sa do Trenčína.“

V pondelok ráno. „Sestrička bola milá. Doktorka je na péenke, ale v stredu príde. Mám prísť o dvanástej. Kto ma zaveze? Renátka chodí do roboty. Zavoláš Ivke na Vlčí Vrch alebo Mišovi do Nemšovej? Ale mrzí ma to.“

„Zistím, kto by prišiel a zavolám ti.“

Volám Monike: „Nebuďte malú, dnes sa nikam nejde.“

„My sme ju už vyhnali z postele, už raňajkuje. Prečo?“

Porozprávam jej celý príbeh.

„V stredu už naozaj do Trenčína neprídeme. Nenašiel si Julino nejaký bod aj proti demencii? Lebo keď toto poviem Mišovi, príde mu stlačiť niečo on.“

„Idem zavolať Ive.“

Viem, že keď nebude mať kto, Mišo z Nemšovej príde a Julovi nič nestlačí, nebude to po prvýkrát.