A rána budú suché 1

Neboli. Posteľ bola mokrá a plienka už dávno nestíhala. Čakalo sa na sestričku. A na výchovnú päťminútovku, pretože mokrá plienka, neveští nič dobré, /je to materiál, z ktorého sa vôbec ťažko veští, aj keď preteká informáciami/ a už vôbec nie zavčas rána a a na začiatok šichty.

Na izbe boli traja. Dvaja si problém mokrých postelí možno uvedomovali, ale trápilo to málokoho z nich. Tretí ležal na posteli už druhý rok a naposledy prehovoril asi pred rokom. Mal Alzheimera, sedemdesiatku na krku a obetavú manželku, ktorá za ním dochádzala dvakrát denne.

Dedulo. Už mu dávno nikto nepovedal Jozef. Tak mu hovorili odjakživa. Asi pol storočia mu hovorili „pán doktor“, „súdruh doktor“ a v krčme jednoducho „doktore“. No teraz mu nikto nepovedal ani tak ani onak. Volal sa dedko. Iba tí príbuzní, ktorí ho podedili po jeho mŕtvych príbuzných ho volali dedulo.

Pri okne sa začala natriasať Obertova posteľ. Ruky pod paplónom tvrdo pracovali a posteľ vŕzgala pekne nahlas. Bol to jediný druh rehabilitácie, ktorej sa Obert venoval. Asi aj jediný, ktorý sa tu dal robiť. Ale cvičil pravidelne. Bez Viagry a bez časopisov s náležitými fotkami dosahoval celkom slušné výsledky. Pri návštevách, cez deň, po večeroch a bol by cvičil možno aj priamo na vizitách, ale tie sa tu nekonali.

Toto nebola nemocnica, bol to domov dôchodcov. Plný dom s dôchodcami v úctyhodnom veku a s niektorými mladšími dôchodcami. Natriasajúci sa Obert nemal ešte päťdesiatku. Za svoj pobyt v tomto zariadení vďačil najmä cukrovke, porážke a pravidelnému alkoholu.

Dedulo bol najstarší obyvateľ tejto izby a zároveň napriek vysokému veku a problémom s nohami, bol jediný chodiaci na izbe. Chodil, ale dobehnúť na záchod bolo nad jeho sily. Záchod bol na chodbe a na čo by sa namáhal. Možno by bolo riešením prenosná stolička, ale na tú dávali iba pacientov, ktorí nevedeli sedieť. Dedulo k nim nepatril a teda stolička nestolička, väčšinou nedobehol.

Stolička bola určená pre Alzheimera. Každé ráno ho na ňu posadili a nechali hodinku posedieť si. Netušil načo tam sedí, a čo sa na takej stoličke naozaj má urobiť. Zvráskavený zadok bol po hodinke dôkladne otlačený a jeho manželka mala poobede aspoň čo ošetrovať. Jasno - červené preležaniny osviežovali jednoliatu bielu farbu v izbe. Keď zo stoličky padol, tak k červeným preležaninám pribudlo ešte niekoľko modrín.     

Sestra otvorila dvere, v náručí niesla denný prídel plienok. Namiesto pozdravu potiahla nosom a zavrčala. Čakalo ju prezliekanie mokrých postelí, namiesto rannej kávy. Káva mala inú vôňu.

Dedko sa pomaly posadil a ešte pomalšie spustil na zem najprv jednu a potom druhú znetvorenú nohu. Na tenkých lýtkach mal čierne mapy po častých zápaloch žíl. Snažil sa postaviť sa na tieto pozostatky čohosi, na čom v mladosti šliapal dlhé kilometre z rodnej dediny do škôl, aby si neskôr v krčme mohol dávať hovoriť „doktore“.  Teraz boli tieto nohy vratké. Celý život človek pracuje na tom, aby mal nejaké postavenie. No úsilie o postavenie v tomto štádiu a na takých nohách, je ťažšie ako zápas o šéfovskú stoličku. Po niekoľkých minútach naozaj stál. Stálo ho to dosť síl. Stál poslušne opretý o biely stolík a palicu. Prenášal váhu na striedačku zo stolíka, z palice na nohy, a späť.

Sestra  zamračene zhodnotila situáciu.

 „A toto tu mám zase prezliekať ja ? Za tie peniaze ? Postavte sa. Stojte, zase ste mokrý.“

Dedulo pokorne stál a počkal kým mu prezlečú posteľ, vynadajú, a bude si môcť znovu sadnúť, alebo sa poberie k oknu. Plachta ostala v pôvodnom znení s titulkami. Dabing sa na ňu nalepí neskôr.

Čakala ho veľká rošáda. Paličku oprel o stolík u Alzheimera a bez palice došiel k oknu. Na okennom ráme už čakali dve hrdličky. Zo zvyšku  raňajok namrvil omrvinky na okenný rám. Hrdličky sa vrhli na raňajky. Pri okne stálo kreslo, a ak sa mu podarilo správne sa natočiť, mohol sa posadiť a  sledovať hrdličky v priamom prenose.