Koho sa báť

Nie som televízny maniak. Väčšinu programov vnímam skôr ako kulisu, maľujem pri nich, štrikujem, čítam, keď Petra pozerá. Seriál Priznanie ma fascinoval už úvodnou piesňou, bohužiaľ, je v nedeľu a reprízu nedávajú. Keď brat odíde od mamy do ôsmej, dá sa to stihnúť, posledné dve nedele sa zdržal. Minulý diel mama podávala dôležité spravodajstvo z návštevy takmer celý diel s tým, že šak ti Peťka porozpráva.

Včera som pozerala striedavo na hodiny, na telefón, nieeeee! Ručička sa blížila k pol deviatej, keď zazvonil.

„Práve odišiel.“

Podľa toho, ako štikútaš, si už niečo pahltne zjedla, pri Julovi si nemohla, lebo veď ti nechutí.

„Zase ma mučil s okuliarmi, cez ktoré vidím lepšie. Tlak mi meral. Doniesol mi ...“

Počúvam jedným uchom, som v pohotovosti, len keby bola nejaká otázka.

„Čo robíte?“

„Pozeráme ten dobrý seriál.“

„Ja nebudem. Voľačo iné si nájdem, alebo budem lúštiť krížovku. Hovorila som Julkovi, že ten Peťo by strašne rád ku mne prišiel, ale ja nechcem, aby voľačo nedoniesol, keď on chodí do toho Rakúska. Že som ho už mohla dávno pozvať. Jeho sa báť nemusím, keď neni očkovaný. To očkovaní covid roznášajú a sú bez príznakov.“

„Veď Peťo s Darinkou mali covid! Bola si rada, že si tesne predtým odmietla jeho návštevu, keď ti to potom oznámil.“

„On mal covid? Už si to nepamätám. Asi to bolo dávno.“

„Tak to je dobre. Už by si zabudla aj na to, že ťa nakazil.“

Bože, Gabika, zasa si sprostá. Ale čo jej to ten Julo trepe?! Koho sa má a koho nemá báť.

Našťastie mama nereaguje, nenechá sa vyviesť zo svojho monológu.

„Čo to tam počujem?“ pýta sa.

„Pozeráme telku, mami, ten seriál,“ hovorím v nádeji, že ma prepustí.

„Jakési kodkodákanie tam počujem. Ale šak to nič. Jako dobre, že ráno nemusíte vstávať.“

Tak toto jej vyvracať nebudem. Ráno vstávame do roboty, ale debatu by som tým len predĺžila.

„Zajtra idem ležať, šak keď prídem, ti zavolám.“

„Dobre, mami, dobre sa vyspinkaj!“