včera, dnes a zajtra?

Ahoj, Ocko.

Nesmierne si ťa vážim i celú tvoju generáciu. Veľmi, veľmi sme vtedy dávno fandili socializnu s ľudskou tvárou, nádeji, spolupatričnosti. Ako deti sme tomu nerozumeli, ale intuitívne pozorujúc nadšenie vás dospelých sme cítili, že sa deje niečo úžasné. Ľudia boli na seba akosi lepší, milší, debatovalo sa na uliciach, kvitla nádej na lepší zajtrajšok...

Až do momentu, keď sme dostali nevolanú návštevu z Poľska, Maďarska, Bulharska, NDR, ale i z Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Estónska, Lotyšska, Litvy a mnohých ďalších "bratských národov". Šok! Ako si sa k tamému činu mal postaviť ty, otec, živiteľ rodiny? Ísť bojovať na život a na smrť, brániť vlasť so zbraňou v ruke? Keď som bol puberťák bol som presvedčený, že ste, naši československý otcovia, mali bojovať! Áno, i tebe som to zazlieval.

Dnes to vidím úplne inak. Nešiel si sa dať nezmyselne zabiť, nemalo by to žiadnu cenu. Zostal si s nami, s rodinou, chránil si nás, vychoval si nás, v rámci možností si nám vytvoril tie najlepšie podmienky pre život. Svojim spôsobom sme sa mali kráľovsky. No kráľovsky možno nie, ale neboli sme siroty, Československo nebolo rozbombardované, zničené vojnou... Áno, boli ste/sme ponížení, deptaní, ale nakoniec cudzie armády odtiahli do pekiel a my sme tu. Som rád, že i ty si sa skončenia okupácie ešte dožil. Mrzí ma, že som ti to takto nikdy nepovedal, potreboval som dozrieť, zmúdrieť na tvoju úroveň. Nemôžem ti to už povedať priamo, ale snáď si tieto riadky tam hore tiež prečítaš. Takže, ďakujem.

Želal by som i mladým ľuďom na Ukrajine, aby mohli svojim otcom poďakovať podobne, ako som to teraz spravil ja. Mám ale obavu, že ich otcovia sa chovajú inak ako naši. Nuž...

Tohle mi úplně uniklo, nevšimla jsem si, že zase publikuješ. Tak opožděný tip a.

Ta píseň byla na desce, která se pak nesměla vydávat a hrát. Poslouchali jsme ji často. 

máš pravdu, dievča...vtedy bolo veľa piesní, ktoré mali silu, postupne  zakázali všetky, cenzúra na texty vládla dlhé roky, stačí príklad - Žbirkov Biely kvet bol pôvodne čierny...

Kamamura, píšem o súčasnosti... som mama, desí ma, keď vidím obrázky z našich hraníc - otec dovezie rodinu k hraničnému priechodu, rozlúči sa so ženou, s deťmi a odchádza naspäť, lebo niekto tak rozhodol...nik nevie, či  sa ešte niekedy stretnú, akí budú, aké stopy to na nich zanechá...predstav si seba a dcéru, posielaš ju niekam do neznáma a Ty...mňa poznačil 68 rok navždy...nevedela som pochopiť, ako tí istí Rusi čo nás oslobodili, teraz okupujú,  strieľajú  ľudí na ulici... obyčajný človek chce žiť,  život mu dáva  zabrať aj bez vojen...neobzerajme sa stále do minulosti, je nová generácia, rodičia druhú svetovú zažili, bývali na vidieku pri strategickom moste cez Váh...nechceli veľa rozprávať, traumatické zážitky mali aj s Nemcami, aj s osloboditeľmi...záleží na ľuďoch, ktorých stretneš, ako sa chovajú v ťažkých časoch... nech sa bijú politici, keď už a vojaci, ktorých to "baví", nech majú na to vyhradené miesto a nie vyhadzovať do vzduchu civilné štvrte, ničiť domy, zabíjať deti...samotní Rusi protestujú proti tomu, čo sa deje na Ukrajine, dokonca sa už ozvala aj Čína...nech je akýkoľvek politický konflikt, mal by sa riešiť za stolom a nie vojnou...a k historickým faktom, tie sa už toľko ráz prekrúcali...maturovala som v 1976, jednou z maturitných otázok bolo aj Poučenie z krízového vývoja...kto už tomu mohol veriť...nemám chuť dokazovať, kto má väčšiu pravdu, opakujem, chcem len koniec nezmyselných bojov,  pokojný život detí, ľudí ako sme my...a je mi jedno, či útočia Rusi, USA, ktokoľvek, nik nemá právo len tak siahnuť na život inému, keby  vládli mamy, bolo by inak, nerodia deti pre vojny...(ani vo Vietname, ani v štátoch bývalej Juhoslávie, nikde na svete)

Kamamura - třeba se dočkáš, jak nás zase "osvobodí "

8hanka - vyhazování do vzduchu nemá nic společného se štěstím, voják většinou dělá to, co mu bylo velením rozkázáno - poslušnost je největší vojenská ctnost. 

Před Rusy nás okupovali Němci (pouhých pět let), a stihli zabít 300 tisíc Čechoslováků. Před úplným vyhlazením nás zachránili právě ti "nenávidění Rusáci". A zkus se zeptat - jak se asi cítil v minulých letech průměrný Rus, když poslouchal den za dnem štvavou propagandu v západních médiích?

je to hrozné ... pesnička sa mi hneď vyjavila, Černoch ju spieva s tou svojou profesionálnou energiou ... nepočula som ju hádam vyše 50 rokov ... predpokladám, že ju neskôr zakázali***