Prečo

Mama ma prezváňa. Zostávam v obývačke, veď včera bolo super, neočakávam nič, čo by Petra nemohla počuť.

„Gabika, ty ma už máš plné zuby. Videla som to včera na tebe.“

„Čo sa stalo? Prečo mami? My sme si práve večer hovorili, aká bola pohoda, ani vo sne by mi nenapadlo, že nebudeš spokojná.“

„Ale ja sa na teba nehnevám, ani by som sa ti nečudovala, keby si ma už mala dosť.“

„Len mi skús povedať, čím som ti to dala najavo. Nie som si ničoho vedomá.“

Premietam deň. Privítala som ju, polievku aj druhé som jej naložila sama, nenechala som to na Monku ako minule. Kávu, puding, žemličku, všetko ja, osobne. Do auta som ju zaviedla, usadila, zapásala.

„Veď to neber tak vážne.“

„Ako to nemám brať vážne? Ja by som rada vedela, čo mám urobiť, aby si sa tu cítila dobre.“

„Ja sa u vás vždy cítim dobre. O to nejde. Ale to je tak. Mišo zavelí, ideme pre babku a vy baby, či chcete, či nechcete, ma musíte strpieť.“

„To vôbec takto nefunguje. Mišo sa ma vždy opýta, treba ísť pre babku, alebo jej iba zaviezť jedlo? Ja sama mu poviem, nech sa pre teba zastaví, aby si bola s nami, nech doma nevyčkávaš, kým príde z roboty.“

„Monike včera nebolo dobre. Tvrdlo jej brucho. Keby som tam ja nebola, bola by si išla ľahnúť. Ja som ju aj posielala, ale ona, slušne vychovaná, neišla. Ja by som aj bola odišla, ale nemala som jako.“

„Monika sa necíti dobre, to je pravda, ale vráťme sa ku mne. Čo som ti povedala? Z čoho si usúdila, že ťa mám dosť? Včera som mala pocit, že sa všetci cítili dobre. Naozaj ma to zaskočilo.“

„Bola si taká inakšia. Ale šak Hana ťa predo mnou ochraňovala. Nepustila ťa za mnou. Boli ste stále hore.“

„Keď spala, sedela som pri tebe. Rozprávali sme sa. Potom tancovala a spievala v obývačke, boli sme s tebou. Čítala som jej pri tebe.“

„Na obed som si zabudla zobrať tabletku, museli mi dať na dialýze, mala som vysoký tlak,“ prejde na každodenné hlásenie o dialýze.

A Petra vedľa v izbe plače.

„Čo je, Peti? Nič sa nedeje.“

„Ja som neni sprostá! Počula som! Prečo je tá babka na teba taká?“