Hlavná stanica - deň druhý

Budova prešla rekonštrukciou. Je tu odpočiváreň – na poschodí, ale niekto zabudol v rámci rekonštrukcie postaviť výťahy. A na to všetko sa pozerá dav uštvaných krojovaných žien s ostrými rysmi – dosť mi to pripomínalo môj prvý šlabikár – ale ten ilustroval Hložník a toto dielo namaľoval Gajdoš. Vyniesť plne naložené kufre schodiskom sem a potom tam, pretože úschovňa nie je na to, aby si do nej hocikto hocikedy mohol odložiť nejaký ten kufor. No aspoň sa  staráme o rozvoj kulturistiky našich a zahraničných cestujúcich.

Alebo všetko je ináč. Nie sú bagety – nosia ich dobrovoľníci  priamo za Ukrajincami. Na stolíku ostalo niekoľko masiek a aj tie boli pomaly na prídel.   Jeden dobrovoľník má kľúče od skladu a málokedy je to ten, čo ho oslovím.

Ráno začalo hysterickým záchvatom Dáši. Zavolali ma k nej. Stála  a plakala, stratila pas a mobil. Alebo jej ho ukradli. Bola nešťastná a zúfalá a ja som zavolala policajtov. S Dášou sa  nie veľmi dalo komunikovať. Policajti to vzdali ale dohodli sme sa, že až sa pani Dáša dá trochu dohromady, spíšu zápisnicu aby jej na vyslanectve mohli vystaviť nový pas, alebo nejakú náhradu.

Dáša usedavo plakala  a medzitým vytiahla z kabelky pas. Potešilo ju to ale nie dostatočne. Ten mobil bola pre ňu veľká strata, informácie, kontakty, všetko bolo preč. Neskôr sa u mňa znovu zastavila, chcela vedieť vlak do Munchenu a nabiť druhý telefón s ukrajinskou sim kartou. Nabíjačky sú skrinky zakódované číselnými kódmi. Pomohla som jej dostať mobil do skrinky, ale nedržala som číslo jej skrinky v pamäti. Odovzdávala som ju neskoršej smene s poznámkou, ktorá skrinka je s jej mobilom, aby náhodou neprišla ešte aj o ten. A nevedela by si spomenúť na kód skrinky.

Medzitým som poradila majiteľke malého chlpatého Channella nomer 1 najlepšie spojenie do Norimbergu.

Dnes  som slúžila s bankármi – tí z NBS sú tu vždy, ale Iva  - šéf a odborník cez úvery z konkurenčnej banky je tu iba občas. Jeden z okoloidúcich jej škaredo vynadal. Vrátila to aj s úrokmi naspäť. Asi by som volila iný slovník, ale ako hovorí jej babička „na hrubý pytel nie hocijaká záplata“. Vedľa mňa nafasoval vestičku Jozef z Kazachstanu. V civile policajt, vo vestičke tlmočník. Hneď sme obe mali väčší pocit bezpečia. Aj keď ja som si myslela, že vo veste som v bezpečí.

Pred  okienkom so sim kartami s dátami pre utečencov sa začal tvoriť dlhý rad: „Nie je internet.“  

Pozrela som si anatómiu človeka – chrbticu, ale ako sa povie neodkladná lekárska starostlivosť, to som nevedela. Terminológia dočasného čoho si a niečo ako trvalo udržateľný rozvoj, prípadne mier – išla mimo mňa.  Tak trochu ako „tumany nad rekoj“.  Mne ešte nik nevynadal, ale za tú ruštinu by mohol.

Chrbtica je pozvonočník.