Čo sa patrí 2

Sedíme s mamou na lavičke v záhradke.

„Rada tu sedávam, len mi vadí, že tu nemám žiadne súkromie. Každý ma tu vidí, hneď ma zdraví, máva mi. Stromčeky sú ešte malé, kým vyrastú, ja tu už nebudem.“

„Vidíš, mohli sme ti nasadiť tuje, tie by si mala už vyše hlavy,“ robím si z nej srandu.

„Tie mi ani nespomínaj! Tuje nenávidím! Už sa všetci odhradili, nikomu do záhradky nevidím. Všade samý múr z tují. Tak ma to jeduje! Kedysi som sa prechádzala, do každej som videla. Ty by si si to predstavovala ako v rozprávke. Tuje sem! Tuje preč! Tuje ako žalúzie. Včera som bola s Lydkou. Len čo ma zbadala, hovorí- juj, dnes ale zle vyzeráš. Ale tie vlasy máš nádherné. Odkedy mi odstrihla pol centimetra, ale naozaj len pol centimetra! Tak mi účes chváli. Lydka, mám také hnusné vlasy teraz, jako som dávno nemala. Že čo na to hovorí Gabika. Že sú hnusné, povedala som jej. Dobre, mami, toto som nepovedala, ale určite to nie je po prvýkrát, čo si ma použila ako zbraň. Zas začala vykrikovať na Ferka. Ferko, zobral si si palicu? Ferko, doniesla som ti vodu. Napi sa! Ferko, nepi z tej vody! To je stará! Doniesla som ti čerstvú. Napil si sa, Ferko? No chápeš to, Gabika? Je to normálne? A on nič. Jemu to tuším nevadí. Jediný, komu to vadí, si ty. Potom začala, jaký je Ferko chorý. Ale čo mi ty hovoríš, Lydka, veď vidím, že mu nič neni. No čo by mu mohlo byť, veď nechodí ani na dialýzu. Že ho bolí na hrudi, ale on o tom nehovorí, tají to. No pravdaže. Lydka, keď ho ty nestihneš okríknuť, aby si zobral palicu, tak ide do tej záhradky jak rytier! A keď mu ju dáš, má ju koľko razy pod pazuchou, v jednej ruke krhla, v druhej motyka. Že Ferko sa strašne v tej záhradke narobí. No čo to ide mne rozprávať! Šak ho vidím, jak posedáva na lavičke.“

„A kto sa teda o tú záhradu stará, mami? Majú ju celú obrobenú.“

Zaskočím ju.

„No...pokope syn a šak aj Lydka volačo spraví. Tá tiež krivká do záhrady s paličkou, tam ju odhodí a robí jak drak. Keby som ja tak vládala. A oni sú chorí!“