Vinník sa našiel

„Gabika, volám ti zo sanitky. Máme takého milého šoféra, neviem, či sa dostanem domov do polnoci. Tak aby si nebola nervózna,“ začína mama, nie z obáv o moje duševné zdravie, ale ako možnosť vynadať šoférovi prostredníctvom mňa.

„Zase mali poradu! Napichli nás o trištvrte na dve!“ kričí pobúrene. „Ale za to môže primár! Ten by nemal robiť porady, keď je čas na dialýzu, somár sprostý.“

„Keď ma odpojili, sestrička mi hovorí, nebojte sa, sanitka vás už čaká. No čaká, ale my tu teraz budeme čakať do polnoci. Lebo čakáme jakéhosi Nemšovana. Šak hovorím šoférovi, Nemšová je druhým smerom.“

„Mami, do Nemšovej sa dá ísť obomi smermi. Aj na Dubnicu, aj cez Skalku. Aj autobus chodí cez Skalku,“ snažím sa ju upokojiť. Počujem šoféra, že telefonuje, nech ho mama neruší.

Na druhý deň.

„Ahoj, mamula. Bola som u zubárky, preto ti volám až teraz.“

„Včera si sa mi zdala nahnevaná, že ti volám.“

„Vôbec nie. Len som to chcela skrátiť, aby sme nerušili šoféra, aj on telefonoval.“

„On telefonoval? Ja som ho nepočula. Taká som na neho napálená. Mohol mňa zaviezť a potom sa vrátiť. Vieš o koľkej som prišla domov?! O pol siedmej! Keď prišiel ten Nemšovan, tak by som ho bola vykopla z tej sanitky! Pol hodinu sme naňho čakali!“

„Ale mami, to by ti ho nebolo ľúto, keby kvôli tebe išiel pešo do Nemšovej?“ odľahčujem situáciu. „Veď on za to naozaj nemohol. A šofér si tiež nemôže robiť, čo sa mu zachce.“

„Tak tie baby na dispečingu sú za to zodpovedné! Že to takto sprosto organizujú! Ale zrovna tento šofér bol kedysi na mňa taký milý a teraz len čosi zamrmlal, ani som mu nerozumela.“

„Vieš, nemajú to ľahké. Je ich málo a pacientov veľa, môžu sa pretrhnúť a aj tak sú ľudia nespokojní. Nečuduj sa, že nemá vždy dobrú náladu.“