Čaro Vianoc

Čaro Vianoc pod hradom. Stánky, koncerty. Ja chodím na všetky, Petra si vyberá. Všetci vedia, ako sa teší na kapelu z Prešova – Komajota. Objavila ich skôr, než sa dostali do povedomia ľudí. Keď sú v Trenčíne, musíme tam byť aj my. Naposledy tu boli v lete v parku. Po koncerte som ju dotlačila po štrku ku schodom, po ktorých schádzali z pódia. Darovala spevákovi a klaviristovi Martinovi Husovskému obraz, ktorý vytvorila z drobučkých korálikov – Klaviristku.

Takmer celá rodina ochorela. Bolí ma hrdlo. Všetci ma odrádzajú.

„Nemôžeš tam ísť. Pohoršilo by sa ti,“ varuje ma mama.

„Gabena, nechoď tam, nezahrávaj sa. V našom veku...mohlo by to mať následky,“ vystríha ma kamoška.

Vypočujem si všetkých. Petra je nešťastná. Blíži sa šiesta hodina.

„Peťa, choď sa obliecť! Máš nachystané.“

„Čože?! Ty so mnou fakt ideš?!“ nemôže uveriť.

„Áno. Som odhodlaná od rána. Len som ti nechcela nič sľubovať. Keby som náhodou dostala horúčku, bola by si sklamaná.“

Naobliekali sme sa a vyrazili do tmy. Výťah je pokazený. Nemáme čas vrátiť sa a obchádzať cez park. Poobzerám sa, vystihnem, keď autá stoja na červenú a prebehnem s ňou cez komplikovanú križovatku. Zaparkovala som ju pod pódiom a zbehla do Alžbetky pre punč. Kapela spustí svoj repertoár, všímam si, že Martin s Petrou nadväzujú očný kontakt. Ku koncu sa Huso rozhovorí o Vianociach.

„Vianoce nie sú o darčekoch. Sú o rodine. Aby ste boli spolu. Že máš pri sebe anjela, ktorý ťa má rád a po celý rok za teba všetko vybojuje.“ Pri týchto slovách sa pozerá na nás. Predstaví jednotlivých členov kapely, rozlúčia sa poslednou piesňou. Moderátor vyprovokoval prídavok. Žolík! Petrina naj.

Posledné uklonenie, kapela odchádza dozadu, Martin zbehne z pódia rovno za Petrou. Uchopí jej obe dlane a voľačo si hrkútajú.

Musela by som mať tridsať deväť horúčku, aby som ju ukrátila o toto. Sú to pre ňu vzácne chvíle, z ktorých žije niekoľko dní.