Ponúkanie

Vonku je od rána nepríjemné počasie. Zamračené, dážď, vietor. Nebudem brať mamu do kaviarne, zostaneme v spoločenskej miestnosti. Vojdem do vestibulu, mamy nikde. Zvláštne. Vždy prichádza prvá, čaká ma. Postojím pri výťahu, či z neho nevystúpi, potom jej zavolám.

„No čo je, moja?“

„Mami, ja už som tu. Prídeš za mnou dole?“

„Veď si hovorila, že prídeš o druhej.“

„Asi sme sa zle rozumeli.“

Skúšame kľučku, spoločenská miestnosť je zamknutá.

„Čo toto znamená?! Nedeľa, čas návštev a zamknuté?“ pohoršuje sa mama.

„Možno odomykajú o druhej. Prišli sme skoro. Počkáme chvíľu tu, ponúkam jej kreslo.“

„To teda nie. Mne by tu bolo zima. Ideme na izbu!“ zavelí.

„Dobre. Tak ti aspoň vyložím veci, čo som ti priniesla.“

„Šak starú vyrušovať nebudeme,“ hundre si cestou.

„Starú? Koľko má Magduška rokov?“ opýtam sa zámerne.

„Sedemdesiatšesť. A čoš!“

Tak Hentá má už aj priezvisko. Krstné meno Hentá, priezvisko Stará.

Pani sedí v kresle, pozerá telku, hlasitosť je primeraná. Sadneme si s mamou na posteľ, keď sa mi pozerá do tváre, nemusím kričať, rozumie mi. Po hodine predsa len navrhnem, aby sme skúsili znova spoločenskú, nech nerušíme. Už je otvorené. Pri jednom stole sedí dcéra s mamou na vozíku. Rozpráva sa s ňou ako s dieťaťom. Začula niečo z nášho rozhovoru, prihovorí sa mi: „Vy ste boli s mamou na izbe? To sa smie?“

„Viete čo, oficiálne by sa nemalo, vrchná sestra zakázala. Ale nás tam mama vždy prepašuje. Zatiaľ nás nikto nenachytal. V domovom poriadku je napísané, že návštevy sú na izbách povolené v prítomnosti klienta. Takže pokojne tam s mamou môžete ísť a odvolajte sa na domový poriadok. Vy ste tu tiež noví?“

„Maminka je tu už tri roky. Ale keď bol covid, nesmelo sa chodiť, tak teraz neviem. Ja ani neviem, kde má izbu.“

„Pri dverách majú menovky, podľa nich to ľahko nájdete. Moja mama má deväťdesiattri rokov, je slabučká, nemôže byť už doma sama. Ale hlavu má našťastie v poriadku. Myslí jej to lepšie ako nám. Je tu...odkedy si tu, mami?“

„Od dvadsiateho piateho januára,“ odpovie bez rozmýšľania.

„Ona už všetko pozisťovala, vytvorila si tu vlastné pravidlá,“ smejem sa.

Mama ma opraví: „Deväťdesiatštyri!“

„Vlastne áno. V apríli bude mať deväťdesiatštyri.“

„Vieš, koľko máš rokov, maminka? Osemdesiatšesť. Pozri, pani má deväťdesiatštyri!“ Otáča vozík našim smerom, ale pani nereaguje. Vráti ju naspäť a venujeme sa každá tej svojej.

„Všetci ťa pozdravujú. Je nedeľa, vieš? Mali sme u nás, ako vždy, stretnutie. Nabudúce príde za tebou Eugenika. Vieš, kto to je? Pamätáš si ju?“

„Eugenika,“ zopakuje mama, zdá sa, že si spomenula.

Sústredím sa na rozhovor s tou mojou, ale zachytávam aj útržky od vedľa. Dcéra mamu hladká, prihovára sa jej. Podáva detskú výživu vo vrecúšku, ponúka – cuckaj si to! Neskôr jej rozbalí čokoládu a nabáda, aby si odhrýzala.

Mama sleduje rodinku za mojim chrbtom a komentuje: „Iste sú to synovia. Pekne sa starajú. To je vidieť, keď niekto príde len z povinnosti. Stále ho kŕmia. Banán mu dávajú. Aj kávu v termoske doniesli. Jeho keď dovezú s tým vozíkom na nejakú akciu, zavrie oči a celý čas ich neotvorí, až keď ho zas vezú do izby. Tak je to s ním.“

„Mami, keby si mala na niečo chuť, povedz si, donesieme ti. Vieš, ja som deckám hovorila, nech nenosia jedlo, že máš plné šuplíky, nestačíš to jesť.“

„Pravdaže, ja nič nechcem. Len minule Soblahovanka kritizovala, že ktosi mal návštevu a neponúkal ničím. Tak sme nevedeli, či jej nič nedoniesli, alebo len neponúkla.“

„Dobre, mamula. Tak zajtra ti Monika prinesie niečo na ponúkanie.“

Nebráni sa.

„Som ti hovorila, že bankárke aj mlieko ukradli z chladničky? Ony si so sestrou dávajú mlieko do kávy. Mali tam dve krabice. Jednu načatú, druhú celú. A zmizli obidve. Majú podozrenie na jedného. Ale on sa len usmieva. Čoby som to ja bral. Ja zas podozrievam doktorku. Tá vždy, keď obedujeme, zdvihne sa, odíde a potom sa vráti. Ona chodí aj po izbách a baby hovorili, že sa im vytentovala do ich záchoda, zahnusila to tam, kopu papiera natrhala a nahádzala tam. “

„No vidíš, nakoniec môžeš byť rada, že si s Magduškou. Predstav si, že by si bývala s doktorkou.“

Usmeje sa.

„Vieš, keď máme nejakú akciu, tak sme na prvom poschodí všetci spolu. Keď sa tak na niektorých pozerám, až mi je smutno. Len sa dívajú neprítomne pred seba, je to strašné, keď si človek už nevie povedať, rozkázať, nič vybaviť.“

„Áno, aj pre tých blízkych je to ťažké. Ja sa s tebou porozprávam a mám z toho dobrý pocit. Títo si rodičov aspoň kŕmia. Jednak nevedia, že tu dostávajú aj ovocie, aj sladkosti, aj kávu, oni im to nepovedia. A možno je to akýsi spôsob uspokojenia, že pre tých rodičov aspoň niečo hmatateľné urobili, keď už inak nevedia preniknúť do toho ich sveta.“

Sadnem do autobusu a píšem mojim babám na chat sihoťárky: Návštevy majú nosiť niečo sladké na ponúkanie, inak sú ohovorené.