Minerálka

V nedeľu prichádzam o jednej popoludní. Mama nie je ani pri bráne, nečaká ma ani vo vestibule. Nakuknem do spoločenskej, tá je ešte prázdna. Vyberiem sa k výťahu, sestrička sa pýta, či mi má niekoho doviezť.

„Nie, ďakujem. Zavolám mame, ona príde sama.“

„Zuzka? Ona spí. Pýtala sa ma, či si môže ľahnúť, že je unavená, lebo v noci nespala. Mám ju zobudiť?“

„Nie, nie! Ja na ňu počkám.“

Prejde sotva desať minút a už mamu počujem. Vybehnem spoza rohu, mama na vozíku, sestrička mi ju odovzdáva. Zohnem sa k nej, objímem ju a veziem si ju do spoločenskej miestnosti. Sadnem si do kresla a ju natočím ku mne, nech sa dobre pčujeme. Načúvatká nemá, spomínala, že má brat doniesť baterky, asi ich má vo vrecku vesty. Rozhovor viazne, bohužiaľ, čoskoro si uvedomím, že to nie je iba nedoslýchavosťou. Zahľadí sa na veľký kvetináč: „Aj kamene nám tu dávajú.“

„Mami, to je umelý kvet a kvetináč je plný kamienkov.“

„Takýchto hrncov tu majú strašne veľa. Ale šak potrebujú. Kde by tie kvetiny dávali. A toho odpadu, čo tu je! Takýto malinký fliačik som mala na teplákoch a hneď – nohavice dole!“

Stretla som jej bývalú kolegyňu a veľmi dobrú priateľku. Rozprávala som sa s ňou pol hodiny, aby som mohla mame porozprávať, čo má nové. Napriek snahe hovoriť hlasno a priamo, aby mohla odčítať aj z pier, nejaví veľký zájem.

„Tá Slivková stále rozpráva!“

„Myslíš Stopková? No vidíš. Magduška nerozprávala, táto rozpráva veľa, ešte ti za ňou bude aj smutno.“

„Vidíš, takto tu stále hučí ten televízor!“

„Mami, neni tu žiadny televízor. Sme v spoločenskej miestnosti. To sa ľudia rozprávajú.“

„Tak to rádio tu hrá.“

Započúvam sa. Odkiaľsi zachytím melódiu, ale toto by mama nepočula ani s načúvatkom, nieto bez neho.

„Tie biele pulóvre ti už doniesli?“

Nerozumie.

Chytím ju za ružový, natriasam ním: „Pulóvre! Biele!“

„Doniesli. Ale to sú neni moje. Ale šak nechala som si ich.Tá Renáta ma vôbec nepríde sem pozrieť.“

„Mami, veď tu bola dvakrát a ešte si tu krátko.“

„Nebola.“

„Nepamätáš sa? Jednu nedeľu prišla neskôr, prišla za nami do kaviarne, dala si kávu. A tú ďalšiu prišli spolu pešo, všetci traja. Ešte ma potom boli odprevadiť na autobus. Nezmestili sme sa všetci za jeden stôl, Renátka sedela za druhým, blízko teba.“

„Nepamätám.“

Je mi smutno. Neviem, ako ďalej. Na deti sa nepýta, nevie sa dočkať brata, že je strašne smädná.

„Mami, ale Julo ti donesie iba baterky do načúvatiek. To si mu odkázala po mne. O minerálke si nehovorila.“

„Ale jemu som to hovorila.“

O pol tretej sa konečne objavia chalani.

„No daj mi tú vodu, Julko! Taká som smädná.“

Julo pozrie na mňa. Potichu mu hovorím, že mama je dosť mimo.

„Nekázala si vodu.“

„Ale čoby! Šak som hovorila, že keď prídeš, toľkoto vody vypijem!“ ukazuje rukami.

„Nevieme, komu si to hovorila, mami, ale mne nie, ani Julovi.“

Kývne rukou.

„Aj tak by si nemala tú minerálku. Tá vysušuje. Nemáte tu čaj?“ poúča brat.

 Jemu nerozumie  vôbec, robím tlmočníka.

„Máme. Ale ja potrebujem minerálku.“

„Julino, daj mame tie baterky do načúvatiek!“

„Mami, daj mu tie načúvatká!“

Chytí sa za ucho: „Šak ja ho nemám.“

„Ani vo vačku?“

„Nie. Jedno som ešte mala, aj to som už stratila.“

 O tretej mi ide autobus, rozlúčim sa. Ťažké dve hodiny.

Na zastávke stretnem pani, s ktorou sme tam spolu prišli, rozpráva mi ich príbeh. Mama je tam päť rokov. Povzbudzuje ma, že sú lepšie a horšie dni. Jej mama bola tiež po páde popletená. Nálada závisí od počasia, od toho ako sa vyspí...

Večer mi volá brat: „Ja som to vzdal. Išiel som za sestričkou, nech príde pre ňu, že si chce pred večerou ešte oddýchnuť. Zavolaj im a opýtaj sa, či jej nedali nejaké oblbováky. To nebola naša mama. Nech jej to nedávajú. A nemôže byť na vozíku, lebo potom zoslabne. Potom mi zavolaj.“

„Čo všetko sa mám opýtať?“ pýtam sa ironicky, aby mu došlo, že bude jednoduchšie, keď zavolá sám.

Nedošlo. Diktuje mi jednu otázku za druhou. Strácam reč.

Na druhý deň volám sestričkám, volaný účastník sa nehlási. Pred druhou som úspešná.

„Dobrý deň, prepáčte, že vyrušujem, ale chcem sa opýtať na mamu. Včera bola nejaká popletená. Prišlo to tak zrazu. Predtým chodila sama za mnou, teraz ju priviezla sestrička na vozíku.“

„Máte pravdu. Po tom páde je trošku dezorientovaná. Dala som jej lieky a ona ich ešte štyrikrát pýtala. Musela som jej ukázať liekovničku, že je prázdna, že ich naozaj zjedla. Zjedla večeru a hovorí mi, že ide na večeru. Musela som jej vysvetľovať, že už je po večeri.“

„Zaujíma ma, na ktorom poschodí teraz je. Hovorila mi, že spať chodí na druhé a cez deň musí byť na prvom, lebo ju stále pozorujete.“

„Ja som cez víkend nemala službu, ale je možné, že si ju tam včera nechali, keď nás bolo menej. Ale inak je presťahovaná na druhom poschodí.“

„Takže býva s pani učiteľkou Stopkovou?“

„Áno. Ak chcete, idem sa na ňu pozrieť. Ale pred chvíľou som za ňou bola, je na svojej izbe, je po obede a je hore.“

„Ďakujem, nemusíte, to mi stačí. Ešte som vás chcela poprosiť, či by ste nás zapísali na budúcu nedeľu na druhú hodinu. Prišli by sme traja. Brávali sme mamu do kaviarne. Teraz bol problém, že sme zabrali miesto niekomu inému. Neviem, v akej kondícii bude v nedeľu.“

Sestrička nás včera vyhrešila, že máme chodiť všetci naraz, mama je unavená. Nie sme ani zapísaní, nemáme tam vôbec čo robiť.

„Mami, každý deň som ti pripomínala, aby si nás nahlásila na nedeľu.“

„Čoš, šak všetci vedia, že sem chodíte.“

Aha.

Trošku som sa upokojila, ale rozhodujúce bude, či mi mama večer zavolá, ako bolo zvykom.

Volám bratovi, ako som sľúbila: „Konečne som sa dovolala, opýtala som sa , na čo som ja chcela, na tvoje otázky som zabudla.“

Zreferujem, čo som sa dozvedela, brat ma nekarhá, len pripomína, že by jej nemali dávať oblbováky. Dali sme ju tam, lebo sme starostlivosť nezvládali a teraz ich ja mám poučovať, ako sa majú o ňu starať?

„Hlavne sa jej opýtaj, či našla tie načúvatká a dala si tam baterky, lebo by nebolo dobre, aby si len domýšľala, čo jej kto povedal.“

Vrátim sa z jogy, prezlečiem, babka Zuzka volá!

„No čo moja, čo máte nové?“

Rozprávam jej o Petre, o robote.

„A Nemšovani sú už zdraví?“

Rozprávam o Monke, o deťoch, všetko mi rozumie.

„Tie načúvatká si našla?“

„Vieš čo, sestrička prehľadala každý kút a nič. Potom odišla a zachvíľu prišla víťazoslávne, že viete, kde boli? Na vašej starej izbe!“

„Super! A dala si si baterky?“

„Dala. Horko-ťažko, ale dala.“

„Počuješ lepšie?“

„Pravdaže.“

„To mám radosť.“

„Len som taká slabá, unavená. Nechutí mi jesť. Ale tie moje kamarátky chodia za mnou na izbu, tak mi deň celkom rýchlo prešiel. Poviem primárovi, nech mi do tej infúzie dá nejaké vitamíny, nech spevniem a nech mi chutí jesť.“

„Vždy bývaš na jar takáto zoslabnutá. Uvidíš, keď bude teplejšie, budeme chodiť na prechádzky do parku, so slnkom ti aj sily pribudnú, aj chutiť ti začne.“

„Dobre, moja, tak sa majte dlobre. Šak zajtra ti zavolám, keď prídem.“

Wau! Už je to zasa moja mama.

 

---