Stráca chuť do života, ale na buchty nie

V stredu po trhaní zuba nezavolá. Vo štvrtok po dialýze volá, ale je slabučká, na niečo odpovie, na niečo nie. Neviem, či nepočuje, alebo nerozumie, čo sa pýtam. Dozviem sa len, že mala hroznú chuť na sladké a mali na večeru puding s chlebom. Alebo rožky to boli? Predpokladám, že dukátové buchtičky.

„Koľko vás je na izbe?“

Neodpovedá.

„Ste tam dve?“

Neodpovedá.

„Máš sa cez deň s kým porozprávať?“

„To vôbec.“

„Vytrhli ti ten zub?“

„Nevytrhol mi ho. Len sa tam rypkal, rypkal, ale šak bol príjemný ten doktor.“

V piatok volá, znova slabý hlások, samá sťažnosť.

„Je to tu hrozné. Chovajú sa k nám jak k sopľavým deckám. Dávajú mi tie ohrady. Ja ich nevládzem odtlačiť, keď chcem niekde ísť. Stále som smädná. Na noc mi dala sestrička dvojdecovú šálku vody a odišla, že viac aj tak nesmiem.“

„Čo ten zub, mami?“ skúšam znova, či si nespomenie.

„Vieš čo? Tu sa dejú zázraky. Ja mám kompletný chrup.“

Zase z toho nie som múdra.

„Čo ste mali na večeru?“

„Zemiakovú kašičku, k tomu také kúsky opečených zemiakov a takú syrovú...no čo syrovú?“

„Omáčku?“

„Nátierku. Takú nátierku.“

„Napi sa trošku vody a dobre sa vyspinkaj! V nedeľu prídeme.“

V sobotu po dialýze nevolá. V nedeľu idem pripravená na všetko.

Sestrička ju privezie na vozíku. Podávam jej veľú bonboniéru Merci, pre setričky k MDŽ, poďakujem za starostlivosť. Brat podáva fľašu minerálky: „Nalievajte mame podľa potreby.“

„Nedávaj jej to! Mne ju daj!“

„Mami, ja mám pre teba menšiu fľašku v taške, neboj sa!“ zachraňujem situáciu.

Má vetrovku, čiapku na kolenách.

„Ideme sa prejsť do parku, mami. Svieti slnko, ale je veľmi zima. Dám ti čiapku.“

„Nie! Už si ako oni! Len aby som neprechladla!“

„Dobre, ako chceš.“

„Kde máš tú vodu?“

Podám jej fľašku, naloží na ústa a polovičku stiahne na jeden dúšok. Brat jej ju berie z rúk.

„Šetri si ju, nemôžeš toľko!“

„Priniesla som ti buchtu s tavrohom a lekvárom.“

„Daj!“

Vytiahnem ju z vrecúška a už mizne v maminých ústach. Nezdá sa, že by jej nechutilo.

„Kde je tá voda?“

Brat sa otočí na mňa: „Mám jej ju dať?“

„Daj!“

Vozíme ju po chodníčkoch, ukazujeme  daniele za ohradou, nejaví veľký záujem, pýta sa dnu.

„Je to tu hrozné. Som im povedala. Buď ma vrátite na druhé poschodie, alebo pôjdem preč.“

„A kde preč? Kde by si išla? Kde by ti bolo lepšie?“

Nachvíľu sa zamyslí: „Postavte mi búdu!“

„Teraz ťa sprchujú alebo kúpu vo vani?“

„Sprchujú ma. Ja stojím, oni ma ošpliechajú, ale tvár mi neumyjú.Povedala som sestričke – zavezte ma k umývadlu, potrebujem si umyť tvár! Tak ma umyla, aj nakrémovala. Hovorila, že tam chodí aj kozmetička, tak som jej povedala, nech ma objedná.“

Aha. Hovorila si, že už nemáš chuť do života, ale na kozmetiku áno. Aby si v truhle vyzerala dobre.Chápem.

„Mami, pozdravuje ťa Peťa, Danka, Ľuboš, Hanka, Andula, menujem všetkých blízkych, moje kamošky. Usmieva sa. A ešte ti musím odozdať pozdrav aj od ľudí z Písmáku. Vieš, to je tam, kde píšem aj o tebe. Všetci ťa majú radi a prežívajú všetko s tebou. Držia ti palce, aby si zosilnela. Aleš, Ľuboš, Irča, Ľudka, Maruška.“

„Áno?“ vidno, že jej záujem robí dobre.

„Teta Gajdoštínová mi volala. Robí si o teba starosti, že jej celý týždeň nedvíhaš telefón. Aj ona ťa pozdravuje.“

„Mišo mi povedal – nabil som vám telefón! Iste som ho mala zasa vybitý.“

„Koľko vás je na izbe?“

„Tri.“

„Aj sa rozprávate?“

„Nie. Šak kedy? Ja tu strašne slabnem. Ja sa už sama ani z tohto vozíka nepostavím. Musia ma vrátiť naspäť. Toto ja dlho nevydržím.“

„Mami, to nie je tak. Ty si hore slabla a preto ťa presťahovali dole. Tá posledná noc bola kritická. Stopkovej pracuje srdiečko len na tridsať percent. Bola z toho rozrušená.“

„Bodaj by jej celkom prestalo! Nemám ju rada! Keby na mňa nežalovala, mohla som zostať tam. Že som celú noc padala. To je blbosť!“

„Ako to môžeš takto povedať?! Sestra, čo mala nočnú, stále za tebou chodila, bola si dezorientovaná. Stále si niečo hľadala, chcela niekam ísť. Nie je na vine Stopková.“

„Ja si to nepamätám. To som naozaj mohla takto zblbnúť? Žeby som to robila a nevedela o tom?“

„Ale áno, mami, to sa môže stať aj mladšiemu človeku. Keď sa dobre nevyspí, môže mať takéto výpadky. Takže, ak budeš dobre jesť a zosilnieš natoľko, že budeš vládať sama chodiť s chodítkom, až potom ťa môžu preložiť naspäť. Dovtedy musíš byť blízko k sestričkám.“

„Povedzte mi, prečo som ja stále takáto smädná? Včera som pri večeri vypila tri šálky čaju.“

„Asi ti stúpol cukor.“

„Aj mi veru prestali dávať sladké. Dávajú mi celkom iné ako druhým. Aj som si minule musela vypýtať sladké.“

„Veď si mala predvčerom puding na večeru.“

„No a odvtedy nič.“

Na spoločenskej miestnosti sa otvoria dvere, vstúpi žena. „Prepáčte, môžeme vás na chvíľu vyrušiť? Sme z občianskeho združenia a chceli by sme vás pozdraviť pri príležitosti MDŽ.“

Vchádzajú muži, ženy a malí chlapci. Harmonikár zahrá a zaspieva pesničku. Chlapci roznášajú starenkám kvetináče s cibuľkami narcisov, muži nám, dcéram. Mama sa roznežní, pohladí chlapčeka po pleci: „Aký si zlatunký! Ďakujem!“

„Ja sa rozlúčim, mamula. Nezabudni, že nás ešte čaká oslava, tak nestrácaj chuť do života. V stredu príde Iva s Monkou.“

„Naozaj?“ rozžiari sa ako vianočný stromček.

„Tak vidíš, máš sa na čo tešiť.“

Prejdem jej dlaňami po lícach, má ich hebučké, vidno, že sa starajú a tvár jej natierajú mandľovým krémom.

---