Ani nepamätám

Neviem, či je to náhoda, alebo sa mama rozhodla, sprostredkovať mi udalosti v priamom prenose. Vo štvrtok po dialýze volá podozrivo skoro.

„Mami, ty si už doma z dialýzy?“

„Ale čoby. Prišla som do šatne a šoféra nikde.“

Povie dve vety a už počujem mužský hlas.

„Prišiel sanitkár, musím už ísť. Zavolám ti, keď prídem.“

Tak to robíš vždy. Čo bolo toto? Chcela si zapôsobiť na šoféra s mobilom v ruke, že vlastne nemáš na neho čas?

Alebo dnes. Zavolá mi, je tam šum, hluk a komentuje: „Práve nám doniesli večeru. Bez lyžice, bez vidličky. Čo je to? Fliačky? Tí ľudia to jedia rukami!“

„Fliačky? Rukami? Veď sa lepšie na to pozri. Čo je to?“

„Sestrička, doneste mi vidličku! Počula si, čo mi povedala?! Že to sa vidličkou neje.“

„To je čudné.“

„Ďakujem, sestrička! Doniesla mi. Že jednu našla.“

„Tak mi povedz, mami, čo to teda je.“

„Šunka je tu, varené vajco, kyslá uhorka a žemla.“

Tak Sjúzn potrebuje aj k obloženej žemli vidličku!

„Tak sa navečeraj, zajtra máš dialýzu a v nedeľu už prídeme my.“

„Teším sa na vás.“

Pred večerou mi ešte stihla povedať, že sa nudí. Keď sa jej pýtam, či nelúšti krížovky, povie, že nemá kedy.

„Nebola si za kamoškami?“

„Nemal ma kto zaviezť. Je tu taký chaos. Ja si už v hlave robím zoznam, na čo všetko sa budem sťažovať.“

„Čo ste robili doobeda?“

„Aaaale, cvičili sme.“

„Čo ste mali na obed?“

„Polievka taká miešaná, tie tu robia výborné. Zamiakovú kašičku s mäsom na šťave, aj cvikla nastrúhaná tam bola, ostatní si vybrali ryžu. Musím ich pochváliť,  zlepšila sa tá strava.“

Hlavne, že si sa včera sťažovala, že tá zemiaková kaša sa stále jesť nedá. Keď ti dajú vybrať, vždy si vyberieš kašu.

„Ale včera, Gabika! Ja neviem, ako to tí kuchári rozmýšľajú. Počúvaj ma! Polievka z kyslej kapusty a bolo tam fest mäsa. A druhé? Mäso s knedľou! Takáto kombinácia!“

Asi ťa počuli, keď si sa sťažovala, že na vás šetria, že mäso si nevidela, ani nepamätáš.To je pravda. Nepamätáš.