S kvetom vo vlasoch

Pozerám fotky, čo poslala Katka zo Seniorville. Mama s kvetom vo vlasoch, mama lepí samolepky na vajíčko, sústredene niečo obkresľuje, mama na lavičke na slniečku, s veľkým slameným klobúkom. Vyzerá spokojne, keby niekto vyvíjal na ňu nátlak, som presvedčená, že by hodila po ňom kvetinu aj nožnice. Je po osemnástej, ešte nevolala, asi toho dnes bolo na ňu veľa.

Babka Zuzka volá: „Až teraz som sa dostala do postele.“

„Práve pozerám fotky, čo poslala Katka. Vidím, že dnes si mala akčný deň.“

„Máme tu štyri kúpeľne. Umyla som sa a nechala som tam telefón. Hovorím sestričke, doneste mi telefón, zabudla som ho v kúpeľni. Odišla a viac sa nevrátila. Prišla druhá sestrička, hovorím jej, potrebujem súrne telefonovať! Mohli by ste mi doniesť telefón z kúpeľne? Odišla a ani tá sa nevrátila. Našťastie som mala v izbe vozík. Šmýka sa tu. Ale obula som si druhé papuče, nasadla som na vozík a išla som ho hľadať. Neviem karovať! Tak ma to jeduje! Ale šak išla som. Pokukala som štyri kúpeľne a naraz sestrička. Veď som vám hovorila, že vám ho donesiem. Vy ste mi neverili? Pravdaže som neverila. Akoby som mohla, keď ste boli preč polhodinu.“

Poznám tvoje časové abstrakcie. Chodili sme vždy so západom slnka, hoci boli tri, maximálne štyri hodiny.

„Čo ste mali na večeru?“

„Cestoviny s takou omáčkou a strúhaným syrom. Oproti mne sedela taká tichučká. Dala to do úst a vypľula. Videla som na nej, že to nemôže jesť. Že ona by si to dala sladké. Volám sestričku, že z toho sa už sladké urobiť nedá. Čoby sa nedalo! Druhá sestrička pekne z toho zhrnula ten syr, osladila jej to a pani sa pekne najedla. Ináč by bola hladná.“

Len či si tou paňou nebola ty.

„Ozaj! Vlado ťa pozdravuje. Volá teraz každý týždeň, že ako sa má babka. Petra je urazená, že na ňu sa nepýta. Či aj ona má ísť do nejakého zariadenia, aby sa o ňu začal zaujímať. Povedala som jej, že tato starne, obáva sa, že aj jeho mladá žena čoskoro šupne do nejakého zariadenia, tak sa zaujíma, ako to tam funguje.“

Mama sa zasmeje, potom zvážnie: „Povedz Peťke, že mi nemá čo závidieť. Radšej by som bola, keby sa na mňa nikto nepýtal a bola by som doma.“

„Volala som dnes tete Gajdoštínovej. Sľúbila som jej, že jej dám občas vedieť, ako sa máš. Potešila sa.“

„Veď aj ja som jej tento týždeň volala, našla som zmeškaný hovor.“

„Nevedela som. Tak to som rada, že si sa jej aj ty ozvala.“

„Vieš, čo mám oblečené?! Letnú nočnú košeľu! Pýtala som si tú červenú, že je v praní. Hovorím jej, šak je poskladaná v skrini! Že neni, mala som ju včera a je špinavá v praní. No čo zo mňa robia sprostú! Včera ste mi dali túto letnú! Ale s nimi sa dohovoriť, to jako keby som hovorila po taliansky.“

„A je ti zima?“

„Pravdaže mi je zima. Tak mi dali k tomu pyžamové nohavice.“

„Nechápem. Tak prečo ti nedali celé pyžamo, alebo prečo si zo skrine nezoberieš tú nočnú košeľu, ktorá tam teda je.“

„Neboj sa, ja si ju zajtra oblečem. Ja na nich kašlem. Nech ich aj rozpučí. Vieš, ja tu stále frflem,“ pochváli sa.