Dozvuky

„Už som sa nemohla dočkať, čo ti zavolám.“

„Čo sa stalo, mami?“

„Celú noc som nespala. Jako ste sa včera do mňa pustili. Jako keby som bola najväčší vyvrhel sveta. Mňa sa nikdy nikto nepýtal, žiadny farár, či chodím do kostola a na spoveď. To neni žiadny hriech, keď sa nespovedáš.“

„Kvôli tomu si nespala? Ja som mala z teba včera dobrý pocit. Ešte som Petre hovorila, že babka sa schuti smiala, dobre bolo. A ty si ani nespala pre nás? To si brala tak vážne? Veď to bola sranda.“

„To vôbec nebola sranda. Bolo vám to vidieť v očiach, ako ste na mňa útočili. Keby si sa videla, Gabika!“

„My sme ťa chceli iba presvedčiť, že nie si katolíčka, že si ako my, že si na našej strane.“

„Ale to neni pravda! Ja som katolíčka! Neni som na vašej strane!“

„A čo ťa teda od nás odlišuje?“

„Že verím a modlím sa.“

„Dobre. Dôležité je, ako to cítiš ty. Tak zabudni na ten včerajšok.“

„Ako môžem zabudnúť, keď ste ma tak odsúdili.“

„Mami, keby sme my s Julom boli na spovedi, na prijímaní, mohli by sme ťa odsúdiť. Takto to nemá logiku. Ako by sme ťa mohli odsúdiť za niečo, čo my neuznávame. Naopak, ja som na teba pyšná, že si rebelka, že si spoveď a prijímanie odmietla. Znamená, že je to pre teba zbytočné, nepodstatné. Tak už sa k tomu nevracajme.“

„Neni to zbytočné, ale...“

„Čo ste mali na obed?“

„Zemiaky a také mäsko. Nič moc to nebolo, ale nevadí, aj tak som nebola hladná. Zjedla som pred obedom ten slivkový koláč. Nebolo to bohviečo. Ale sestrička mi povedala, že ho musím dnes zjesť, aby sa nepokazil.“

„Veď Renátka robí najlepší slivkový koláč na svete. Vždy nám chutil.“

„Toto nebol kysnutý. Taký kombinovaný.“

No, vidím, že dnes máš zasa svoj deň. Tak poď, čo bolo ešte na hovvo.

„Aký ste mali dnes program?“

„Vieš čo, oni tam čosi tvorili, ja som sa dívala len zobďaleč. Mne je už na vracanie, keď vidím tú veľkú noc. Samé vajíčka, stužky... Bola tam aj bankárka, prišla sa za mnou porozprávať. Aj učiteľka tam bola, s tou sme sa len pozdravili. Som rada, že s ňou nebývam.“

„Áno? Prečo?“

„Vieš čo, ona je strašne múdra. Nikto nevie nič lepšie ako ona. Šak, nerozprávala som sa s ňou, ale vyzerá tak. Že nad ňu neni.“

„A Anka Soblahovanka nebola?“

„Tá má stále zdravotné problémy. Najskôr ju to hrdlo bolelo, teraz už štyri dni nebola na veľkej, tak má bolesti brucha. Hore už ani nechodím, ten kolektív sa celkom rozpadol. Jedna sestrička nám prišla na takú píšťalu zahrať, učí sa. Ale bolo to len také vŕzganie.“

„A na tvojej izbe ako? Už si sa skamarátila s nimi?“

„S tou jednou sa už rozprávame.“

„Ako sa volá?“

„To neviem.“

„Bývaš tam už tretí týždeň a nevieš, ako sa volajú?“

„Neviem, čo ma po tom. Ona je taká sebecká! Myslí len na seba.“

„Áno?“

„Predstav si, my keď sedíme na posteli oproti, je tam taký vankúš, tak sa oň opreme. Len čo vyjdem z izby, už mi ho uchmatne a opiera sa ona.“

„Neni to jej vankúš? Lebo hore vankúše neboli. Opierali ste sa o zrolovaný paplón, zastlaný dekou. Tak jej ho nechaj a ja ti donesiem.“

„Čoby to bol jej!“

Ako v škôlke.