Spokojná?

Ivana volá: „Doktorka povedala, že cez víkend nič nevybavíme. Papiere budú nachystané najskôr v pondelok na obed. Aj tak idem v pondelok do Trenčína. Zastavím sa v seniorville pre doklady a oblečenie, potom pôjdem do nemocnice, odtiaľ rovno do pohrebnej služby a na matriku.“

„Dobre, Ivi, dík.“

V pondelok píše z pohrebnej služby, posiela fotky vencov, radí sa, čo na ne napísať. Poobede príde k nám. Vyberáme fotku na parte a do domu smútku. Na parte nebol problém, horšie to bolo s fotkou, ktorú potrebujú vo formáte A4. Maličká zväčšená je o ničom. Parte je jednoduché – Kto žil v srdciach tých, ktorých opustil, ten nezomrel, v pravom hornom rohu, v strede krúžok s rozosmiatou mamou v červenom tričku s krátkym rukávom. Zo stretnutia na Vlčom Vrchu spred dvoch rokov. Do domu smútku baby vybrali aktuálnu, kde sa mama usmieva cez bolesť, strnulý úsmev. Sedí vo svojom obľúbenom kresle v obývačke.

„Nie! Toto už nie je moja mama. Chcem ju spontánnu a rozosmiatu, akou vždy s nami bola!“

„Mne sa tu páči,“ hovorí Iva. „Vyjadruje záver jej života. Že napriek fyzickej bolesti – strnulý úsmev, tu chcela byť kvôli nám – milujúce oči.“

„Pozrite, aká je dogabaná! Blúzka biela, trigovica ružová a na tom všetkom strakatá hnedá vesta. Nepamätáte sa, ako kritizovala uja Jožka, že mal na parte károvanú košeľu a ešte rozhalenku s krátkym rukávom! To jej neurobíme.“

„Ak ti vadí vestička, pomocou umelej inteligencie ju prezlečieme.“

Iva začne čarovať, umelá inteligencia až tak inteligentná nie je, miesto ružovej blúzky, ktorú zadáme, vyrába na veste rôzne vrecká, z ktorých trčia psie hlavy. Zrejme motív na veste z ovčej vlny evokoval psov. Skúša znova a znova, psov pribúda, už ich má v náručí aj na krku, smejeme sa ako bláznivé.

„Tak pripíšeme do formuláru  k prejavu - na staré kolená si zamilovala psov.“

Ďalší pokus – hurá! Bledá blúzka, s jemným kvetinovým vzorom na ramenách. Sme spokojné. Parte aj dom smútku vyriešený. Iva mi podáva zoznam babkiných kontaktov. Telefonujem bývalým kolegyniam, kamarátkam, susedám, bratrancom a sesterniciam. Poprosím Miša, aby odkázal po kolegyni, nech dá vedieť otcovi, bývalému riaditeľovi banky, ktorého mama často spomínala, boli veľmi dobrí priatelia.

Ráno pred pohrebom píšem babám na Sihoťárky: „Ja sa na ten pohreb strašne teším. Je to normálne? Je to na psychiatriu? Teším sa, že sa všetci stretneme, na bratrancov, ktorých inak nevídam.“

Monika: „To už máš ten dôchodcovský mód asi.“

Iva: „Podľa mňa je to normálne. To len naša kultúra vytvorila nejakú „kultúru hrôzy“ z pohrebov. Pohreb má byť oslava prežitého života. Iné je, keď zomrie dieťa, alebo sa stane nejaká nehoda. Narodenie je pre mňa pondelok a smrť piatok.“

„Prečo práve pondelok a piatok? Ešte je aj víkend,“ pýta sa Petra.

„To len tak obrazne. Víkend je už úľava po smrti.“

„Bože, Iva, ty si také múdre dieťa, akoby si ani moja nebola,“ píšem ja.

Rozrehotaný smajlík od Ivy aj od Monky.

S obradom sme boli veľmi spokojné. Sympatický pán hovoril prirodzene, bez pátosu, bez afektu. Použil materiál, ktorý sme mu poskytli, ale aj veľmi pekné vlastné úvahy. Na záver zaznela mamina obľúbená skladba – Zbor židov z Nabucca.

Kar v hostinci U Ondreja prebiehal v príjemnej atmosfére, spomínali sme, smiali sa.

„Škoda, že tu nie je mama. Určite by sa jej tu páčilo!“

Iva spomína: „Keď som bola naposledy s babkou u Mišáka, išli sme autom po Električnej a babka hovorí – taká som slabá, dúfam, že to už nebude dlho trvať. Keby bola tá eutanázia... A jej hovorím - babi, ale na eutanáziu by si si nenašla čas. Lebo by bolo – šak po Vianociach, šak po narodeninách, šak po lete... a strašne sme sa na tom smiali.“

Mami, prišiel aj Tvoj bratranec Jaro! Čuduješ sa, že som mu zavolala? Áno. Videla som ho ako malé dievčatko, teraz má osemdesiatdva, ale z tvojho rozprávania som vedela, aký bol dôležitý v tvojom živote. Našli sme sa tam, bol veľmi rád, že som mu dala vedieť. Aj ujovi A., ktorého si tak často spomínala, sa mi podarilo doručiť túto informáciu. Bude mať tento rok deväťdesiat a prišiel! Peťo A. prišiel na otočku z Viedne. Na moje prekvapenie som zbadala aj Milana G., tvojho kolegu, náhodou išiel okolo parte, prišiel aj s manželkou Jožkou. Tvoje kamošky, napriek zdravotným problémom prišli, všetky spomínali, ako sa s tebou rady rozprávali, aká si bola rozhľadená, dalo sa s tebou o všetkom. Susedia z nášho domu, samozrejme aj z vášho. Kar bol super! Jedlo, káva, palacinky, všetci boli maximálne spokojní. Boli sme aj slušne oblečení. Keby si videla Filipa v obleku! Fešáčisko. Nebolo čo vytknúť. Alebo?