Krehké

Keď si sa rozhodla ísť ďalej, že všetko čo máme a čo sme, opustíš, všetko čo sme roky budovali zanecháš toku času, cítil som ako moja duša praská, láme sa. Loď, ktorá náš unášala prúdom života, ktorej plavba pod hrdo vztýčenými vlajkami stability a dôvery bola bezpečná v každej zátoke, medzi toľkými útesmi, tá loď, tá jediná pevná pôda pod mojimi nohami mala odrazu prasklinu. Netrvalo mi dlho kým som všetko pochopil a vedel som, že takéto poškodenie sa opraviť nedá ak nechcú obaja, a ty si nechcela. Naprotiveň osudu som napäl všetky sily a začal loď predsa len opravovať. Behal som z jedného konca na druhý a v čoraz väčšej panike strácal hlavu. Niekoľko krát som sa ťa pokúsil presvedčiť aby si mi pomohla, viedol som s tebou siaho-dlhé rozhovory, snažil som sa ťa naviesť aby si svoje rozhodnutie ešte prehodnotila, aby si nezabudla kam sme sa až dostali, veď cieľ našej plavby je už za obzorom, čoskoro sme tam! Nedokázal som pochopiť, že všetok ten čas a drina, všetky búrky i hodiny na nemilosrdne páliacom slnku, že nič z toho pre teba vlastne nič neznamená. Voda mi zaliala už členky a ja som sa na teba začal hnevať. Nenávidel som ťa za zradu, za pošliapanie dôvery! Chcel som ťa čo najskôr dostať od seba preč! Chcel som aby si sa topila, aby si volala o pomoc a aby si ma znovu potrebovala! Chcel som vrátiť čas a včas stočiť kormidlo aby som sa nepotápal. Tvoje hlboké oči, ktoré som tak miloval mi však neustále opakovali, že náš koniec je neodvratný. Vtedy som všetok hnev a zlosť obrátil proti sebe a proti osudu. Preklínal som sa, že som včas nepostrehol nebezpečenstvo, že som nevidel skalu o ktorú sa naša hrdá loď rozpárala akoby bola z papiera. Preklínal som osud ktorý bol ku mne tak nemilosrdný, ktorý bezcitne ignoroval bolesť ktorá mi trhala dušu a lámala srdce. Ešte s väčšou vervou som sa pustil do záchrany! Bol som rozhodnutý ostať na hladine aspoň na posledných troskách nášho starého života. Stojac po kolená vo vode som ju dlaňami odčerpával a moje prosby, aby šlo len o zlý sen z ktorého sa prebudím po tvojom boku, sa niesli do diaľok pod nekonečnými a nespočetnými očami nočnej oblohy. Niesli sa ďaleko ale nie dosť. Nebesá predsa len nedosiahli. Loď sa nebezpečne začala nakláňať na pravý bok a ja som pochopil, že nech urobím čokoľvek, nepodarí sa mi ju zachrániť. Vyčerpaný som klesol na kolená a vtedy si ku mne prikročila, posadila si sa do vody a ja som sa ocitol v tvojom objatí. „Takto je to správne,“ šeptal tvoj hlas na rozlúčku. „Nadišiel čas a my sa musíme rozlúčiť! Musíme! Času nikto neunikne.“

„Ale ja to nechcem!“ Zvolal som nechávajúc bolesť ktorá sa menila na horúce slzy ktoré mi zmáčali tvár. „Kto ti dal právo rozhodnúť za nás oboch?! Hovoríš o potrebe zmeny, o nevyhnutnom posune, avšak žiadal som ja o čosi také?!“ Kričal som a kričala moja ubolená duša. Až po vyslovení týchto slov som pochopil, že presne o to som žiadal, netušil som však, že moje prosby volané k nebu ma vychýlia na takúto cestu. Viac som nič nepovedal a ani ty si nepreriekla slova. Sedeli sme v objatí, pod nočnou oblohou, zmáčaní vodou ktorá nám dávala život a zároveň ho aj brala. Loď sa naklonila celkom na bok a s ohromným zadunením začala pomaly klesať na dno. Pevne som zvieral tvoju ruku. Bál som sa. Tak strašne som sa bál, že sa utopím až som uveril, že ty a jedine ty ma môžeš zachrániť. Musíš ma predsa zachrániť. Toľko krát si mi povedala, že ti na mne záleží. Toľko krát si zaspávala v mojom objatí, toľko krát si sa ku mne túlila keď oblohu križovali blesky a v povetrí duneli hromy. Znovu som nechcel veriť, že toto je koniec, že loď naozaj klesne na dno! Naša loď! Postavená našimi rukami a našimi charaktermi. Z posledných síl som chytil zábradlie a loď sa pokúsil vytiahnuť. Loď ma prudko začala sťahovať pod hladinu. Musel som sa rýchlo rozhodnúť. Ak pustím loď, opustím vieru v záchranu toho čo bolo ale ostaneš mi ešte ty. Ak pustím teba, utopím sa v spomienkach a minulosti. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí aké som dovtedy musel urobiť a vtedy som si uvedomil, že len ja zvieram tvoju ruku a ty moju vôbec. S neslýchanou bolesťou som uvoľnil zovretie, dlho som hľadel za loďou klesajúcou ku dnu. Naposledy som sa na teba usmial a počul ako šeptáš, „plávaj...“