Želanie

Zvlnené lístie ako nechutne nahí

padlí anjeli

si líha až na samé dno

muojho dňa.

Ťaživá prítomnosť teba

v mojej hlave,

nie,

nikdy ma neopustí!

Snáď zajtra bude minulosť už spať,

snáď niečo vo mne zomrie.

Hnedá sa veľmi zle pamätá,

zem je vlhká a chladná

ako tvoje oči

(pamätám si, že su hnedé).

Všetky záhady sveta,

všetky záhrady sveta

sa ti tak záludne podobajú,

všetky vesmírne raje.

Iba hriechu je stále nedostatok.

Si moja ničivá voda,

prúdiš vo mne ako krv

až kým sa neutopím.

Zima? Ešte neprišla.

To, čo cítiš, je chlad,

ale čoskoro....

Odkedy sa hnedá mení v bielu?

Je to opäť tou smrťou?

Nie, zima to stále ešte nie je,

bude horšie,

neboj.

Koľko havranov sme narátali?

Kto dýchol na tvoje zrkadlo?

Čas? Mráz?

Dotyk cudzieho človeka,

toho, ktorý nič nevracia?

Nevrátiš sa.

Sú to čierne škvrny na bielom snehu.

Je to facka do tváre.

Ostáva iba nepovedať nič.

Posielam ti už len želanie,

prvé z tých posledných,

nech ti havrany neodletia

a nech ti nikdy nie je zima.