Barcelona, alebo o jednom obyčajnom krásnom dni.

            Zaparkovali sme pod olympijským štadiónom. Je ráno, už na prvý pohľad teplého a slnečného dňa. Zatiaľ je príjemne chladno, ale mne sa aj tak nikam nechce, za posledne tri týždne som videla množstvo miest a prírodných krás a tak som trochu v kultúrnom šoku. Ale koniec koncov, prečo nie. Kedy sa sem zasa vrátim?

            Smer je dolu, zastávku metra sme našli takmer bez problémov a hor sa na druhu stranu mesta do parku Guell, ktorý poskytuje pohľad na diela pána menom Gaudí. Je sedem hodín ráno a mesto je takmer prázdne. Kráčame pomedzi ulice nasledujúc tabuľky do parku. Ráno je najkrajšia časť dňa v každom meste. Tá chvíľa, kedy sa ešte nezačal deň, ale už skončila noc. Pokoj a jediné otvorené obchody sú pekárne. V takú chvíľu si nepripadám ako turista, ale ako malá súčasť veľkého sveta. V jednej z uličiek so stromoradím sme neodolali vôňam malého obchodu s pečivom. Niekedy je ťažko si vybrať. To bol ten prípad, pečivo a koláče až nám oči prechádzali. Nakoniec sme sa predsa len rozhodli a pri pomalej chôdzi sme raňajkovali. Tri ženy na potulkách. Iba pes nám chýbal.

            Stojíme na začiatku ulice tak strmej, že mám chvíľu pocit, že som v San Franciscu, nie žeby som tam niekedy bola .... Ešte, že až na hor vedú pohyblivé schody na fotobunku, predstavte si. :-)

            Sme hore a začína park, okrem nás iba dvaja bežci a traja psíčkari, obvyklé ranné osadenstvo mestských parkov. Vyšli sme na Krížový vrch. Je to malý pomník na vrchole kopca, z ktorého vidieť more a celé mesto ako na dlani – je tam Sagrada Familia, bulvár la Rambla. Neviem akú udalosť majú tieto tri kríže pripomínať, ale je to krásne miesto, ako stvorené pre básnikov a ľudí, ktorí milujú výhľady.

            Pohľad z hora je dôležitý.

            Ani sa mi nechce odísť, ale Gaudího génius čaká. Ktovie, prečo robil, to čo robil, a prečo to robil tak. Mnoho som toho čítala o jeho výstrednostiach, problémoch, skúsenostiach. Ale rozbiť haldu kachličiek a potom ich zliepať do avangardných obrázkov?

            Keď som si tak včera spomenula na tento môj deň v Barcelone. Bolo mi krásne, nie preto, že som videla všetky divy tohoto mesta, len málo som ich uzrela, ale strávila som krásny deň s ľuďmi, ktorých mám veľmi rada a zasa zažila jedno ráno, kedy sa všetko dialo tak ako sa diať malo.

            Park de Guell je pôsobivé miesto – sochy, stĺporadia, schody, mozaiky – len oči prechádzajú. Stojí za vychádzku na druhú stranu mesta.

            Od parku naše kroky a kolesá metra, v ktorom sedíme vedú k nedostavanému chrámu uprostred mesta, kde ľudia platia vstupné, aby videli lešenia a žeriavy. Sagrada Familia (Chrám Svätej Rodiny) – „neukončiteľný projekt“, každá strana nesie znaky iného staviteľa. Sem tam si ľudia dávajú nesplniteľné ciele. Ale možno raz ...

            Nebola to dlhá zastávka, a nakoniec čaká nás bulvár la Rambla – veľkomesto „se vším všudy“ – drahé obchody, lacné reštaurácie, novinové stánky, drahé reštaurácie, a nádherná a veľká potravinová tržnica a neuveriteľné množstvo obchodov so suvenírami. Zbierka sa mi rozšírila o nový vejár, nebol z tých najdrahších, povedala by som, že bol z tých najlacnejších, ale v izbe sa mi vyníma skvele, a čo na tom koľko stál. Ja som taký suvenírový fetišista, Vždy toho donesiem domov viac ako je treba, ale na druhej strane venujem sa svojim suvenírom viac ako fotkám.

            Menšiu nákupnú horúčku vystriedal hlad. Moja peňaženka, a asi nie iba moja, rozhodla, že naším cieľom budú priestory medzinárodnej hamburgerovej veľmoci. Úprimné, nič moc, ale lepšie ako nič. Doma by som tam ani nevkročila, ale keď človek prekročí západné hranice Česka sú to široko ďaleko najlacnejšie stravovacie zariadenia.   

            Tak som so pochutnala na syrovej teplej žemli, hranolkách a Coca Cole, dokonca, a aj mi to chutilo. Dva týždne exotickej stravy urobia svoje. Po štyroch hodinách v zariadení rýchleho stravovania, sme vyrazili na la Rambla za účelom zakúpenia jahôd. Mám rada jahody. Ale preto sme tam nešli. Dôvod bol ten, že Soňa sa rozhodla pokračovať v tradícií: Som v Barcelone, musím si kúpiť jahody vo veľkej tržnici. Tak sme sa zásobili jahodami a iným ovocím. Ale aj keby som nenakupovala, tá tržnica stála zato, bolo to ako v zvláštnom kráľovstve, kde oči iba prechádzajú a nevedia si vybrať. Ja som si vybrala. Jahody a broskyne.

            Je mnoho možností, kde stráviť v Barcelone deň, jednou z nich je gotické mesto. Tak naše kroky viedli tam. Iba málo gotických skvostov uzreli naše oči, ale zato sme si posedeli v tieni jedného z kostolov a vychutnali jahody. Neboli to najlepšie jahody aké som kedy jedla, ale bol september a na Slovensku už jahodám dávno odzvonilo. A neverili by ste aké boli lacné, iba 99 pesiet kilo (cca 25 Sk). Holá nemožnosť na sladkom Slovensku.

            Je pár hodín po popoludní. Do odchodu nám zostáva ešte nejaká tá hodina a v peňaženke ešte nejaké tie pesety. Hurá do surpermarketu.  Je mi trochu ľúto, že sa nám nechcelo prejsť cely bulvár la Rambla až ku Columbovej soche, až k moru (keď to budú čítať zasvätení, jedna výnimka tu bola, ale tentoraz sa nám našu drahú Soničku podarilo prehlasovať). Ale vidieť všetko znamená nemať dôvod sa vrátiť. A tak aspoň jeden dôvod vrátiť sa do Barcelony mám.

            Znížili sme zásoby Sangrie, piva a sladkostí v najbližšom obchode a zásoby magnetiek na malom umeleckom trhu. Som spokojná. Je mi teplo, sedím na pohodlnej lavičke neďaleko kráľovského paláca a pár stometroch od autobusu, som najedená, negatíva: nemám peniaze, ale tých som sa zbavila úmyselne a čaká ma noc v autobuse, aj keď na dve sedadlá. Už iba dva krát s vyspím a som doma.

            Skončil sa ďalší deň môjho života, a tento som strávila vo veľkomeste. Áno, chcem sa tam vrátiť. Tento kus s môjho denníka bude mať nedenníkové pokračovanie, kde sa chvíli zabudnem v histórii a možnostiach, ktoré Barcelona turistovi ponúka.  Takže čakajte ... ....pokračovanie. Alebo nečakajte a rezervujte si miesto v najbližšom dopravnom prostriedku do Barcelony.