Šach

Rozišiel som sa so svojou milovanou. Po vzájomnej dohode ma nechala, kvôli učiteľovi aerobicu. Alebo tak nejak sa jeho remeslo nazýva. Zdalo sa mi, že s ním trávi nejak veľa času, ale myslel som si, že je teplý. Nuž, zrejme nebol.

Vlastne mi to ani nebolo nejak extra ľúto. Len asi tri dni som sa trochu motal. Dva krát som sa opil. Tri krát sa opil. Prečítal nejakú blbú knižku, ktorá ma dojala. A napísal milostnú básničku, za ktorú sa budem hanbiť do konca života. Ale potom akoby uťalo....

Prišlo mi, že som ju vlastne ani nemiloval. Úprimne. Skôr mi vyhovovala. Sex a tak. Bolo príjemné mať občas niekoho pri sebe. Tak som to hodil za hlavu a rozhodol sa, že sa začnem venovať len veciam vznešeným, na ktoré som pri nej nemal toľko času. História. Štúdium. Knihy. Hudba. Veciam, ktoré ma neopustia, keď stretnú nasoluxovaného učiteľa aerobicu.

Ale, načo sa tým zaoberať. Rok je už dlhá doba. Mal som dosť času vysporiadať sa s tým. A po nej mi už neostalo ani číslo v mobile. (keby som nejaký mal)

Jeho prvé slová mi moju teóriu potvrdili. Frázoval. Dokonca viac ako inokedy. Pýtal sa aj na moju milovanú. To som veľmi nepochopil. Jak len mohol zabudnúť na ten večer. Tak pekne sme sa opili. Prepadla ma melanchólia.

Bol som rád. V poslednom čase som veľa von nechodil. Až po rozchode s ňou som si uvedomil, ako málo je ľudí, ktorí ma podržia.

Do Caféčka som prišiel o 10 minút skôr. Objednal som si víno. Dva deci. O dvadsať minút došiel aj on. Trošku roztržito si sadol.

Objednal si fernet. Kyslo sa usmial. Mávol rukou. Začal hovoriť čosi, čomu som presne nerozumel.

Len sa uškrnul.

Ženatý je už od svojich 18. S ňou žije asi o pol roka dlhšie. Je obeťou jednej žúrky. Dcéra sa volá Kristínka. Zomlelo sa to v podstate veľmi rýchlo. Zásnuby. Svadba. Svadobná noc. svadobná cesta. Maturita.

Upil som si z vína. Videl som, že je ešte triezvy. Dlho sme sa nevideli. Tak sme porozoberali. Čo nové. Kto s kým. (alebo s čím) Kedy? Ako? A podobné tie blbinky kvôli ktorým sa stretávajú starí kamaráti.

Po treťom fernete na chvíľu stíchol.

Stretol som Viku.

A? Udivil som sa.

Vedel som, že Vika je jeho stará platonická láska. Bol do nej zbláznený. Dávno pred manželkou. Potom odletela za oceán... . Nevyšlo to. Vraj sa nechce viazať. Keď sa vrátila dieťa bolo na ceste.

Milujem ju. Zahlásil.

Exol ďalší fernet.

Rozrehotal som ako, keď som prvýkrát počul pesničku Panic a panna od No Name. Prišlo mi vtipné jak dôležito sa pritom tváril.

Sorry. Ospravedlnil som sa smejúcky. Rozumiem ti.

Zavládlo trápne ticho. Vždy zavládne, keď jeden človek odhalí čosi zo svojho vnútra a chce prejsť na inú tému.

Vedel som čo bude nasledovať. Dvadsaťminútový výklad o tom aká je zlatá. Hrdý otec. Objednal som si ďalšie víno. Za chvíľu som ho mal na stole.

Podáš ten šach? Prehovoril zrazu polotriezvym šarmantným tónom.

Trošku.

Bolo mi to jedno. Egal.

Tak teda biele. Mykol som plecom.

Partia začala. Rozhovoril sa.

Vieš bol som s Vikou na káve a tak.

Kokot! Zanadával. Zasmial sa.

Nechcel radu. Potreboval sa len vykecať. Potiahol koňom a vyhodil mi strelca. Na chvíľu sa zamyslel. Zapálil si cigaretu. A pokračoval.

Mi hovor? Mi spravila scénu. Rýchlo si to doplnila.

Nie. Odpovedal krátko a jasne. Sklonil hlavu.

Pozrel som sa na hodinky. Pol jedenástej.

Pochopil som.

Ja som tam ešte chvíľu počkal. Dopíjal som víno a spracúvaval všetky najnovšie informácie. Neviem prečo, ale bol som rád. Vážne. Neviem prečo. Možno to spôsobil ten alkohol a fakt, že som sa v poslednej dobe nudil. A možno len pocit, že vidím aj niekoho iného, kto má rozhádzaný život. Uvidím ráno. Dopil som. Vstal. Odišiel.