x x x x x x x

Štyria ľudia blúdiaci po svete. Po malom svete. Ja, Filip, Niekto a Ešteniekto. Nepoznáme sa, iba o sebe vieme. Niekto sa premáva po námestí na bicykli, ktorý sa mu neskôr aj tak rozplynie ako ranná hmla. Nevieme prečo sa to stane, ale ani nás to nezaujíma. Niekto nie je charakteristický ničím. Je to len Niekto. Neurčitá postavička, ktoré ale predsa len patrí tomuto svetu. Niekto nie je bezvýznamný, je len nezaujímavý. Ešteniekto má na sebe červené menčestráky a fialový sveter. Klopkajú mu topánky, nie preto, že by to bolo ich úlohou, môže za to jeho chôdza. Ešteniekto je charakteristický svojou chôdzou. Filip má najkrajší úsmev na svete a oči farby, akú ešte nikto nepomenoval. Filipa poznám o trochu viac ako by som možno chcela. Je to človek s vlasmi dlhšími ako sú jeho myšlienky. No a ja som ja. Zatiaľ sa ešte celkom nepoznám, ale neprekáža mi to.
Filip a ja sa túlame len tak po mačacích hlavách a vôbec nám nepríde čudné, že nevydávajú zvuky. Premýšľame každý o niečom inom. Ja o Filipovi a tajne dúfam, že aj on o mne. Svet je sivošedý, jeseň prešla do štádia, keď svet vyzerá akoby bol ponorený do špinavého oleja. Jediný farebný bod je na tomto námestí Ešteniekto, ktorý sa túla hore dolu. Z jeho úst sa ozýva úpenlivé mlčanie. My však ešte nevime, že je to Ešteniekto, lebo si ho zatiaľ nevšímame. Prvýkrát si ho všimneme až vtedy, keď okolo nás prefrčí Niekto na bicykli. Filipa to rozčúli, lebo Niekto zrýchli molekuly špinavého vzduchu okolo nás a tým zrýchlil aj čas, zrušil krátku chvíľu sivošedosti, ktorá nás oboch skoro pohltila.
Ešteniekto myslí na okienko v ich novom byte. Presťahovali sa len prednedávnom. Ich nový byt je menší a studenší ako ten starý, ale teraz nešlo o pohodlie. Vlastne len odišli od otca. Preč od trieskajúcich dverí. V ich novom byte nie je veľa miesta, ale zato je tam okienko, taký malý priezor v stene medzi kuchyňou a obývačkou. Okienko nie je zasklené a nie sú tam záclony. Na Vianoce si cez okienko budú s mamou podávať koláče a iné dobroty. A na štedrý večer pri večeri, keď otec asi vezme službu v robote, lebo za to mu dajú špeciálny príplatok, bude Ešteniekto možno vidieť darčeky pod stromčekom cez okienko, ale to vôbec nevadí, lebo je už veľký a vie ako to chodí. Mama pred ním nič neskrýva. A potom zase v iné večere a popoludnia bude cez to okienko hrať maňuškové divadlo, ale asi nebude mať komu, lebo mama bude v robote zarábať na ten ich nový okienkový byt.
Filip myslí na malý žltý kvietok, čo rastie pred ich vchodovými dverami, na zajtrajšok a na všetko, čo musí zajtra urobiť. Možno niekde v kútiku, v tajnej zásuvke svojej mysle, sa nájde miestečko aj pre myšlienky na mňa, ale o tom ja neviem. Neviem, čo si teraz Filip myslí. Keby som to aspoň tušila, asi by ma nahnevalo, že ma zajtrajšok a čo i len maličká myšlienka naň, predbehli.
Ja myslím na Filipa.
Ešte niekto prechádza do prostriedku námestia rýchlou chôdzou. Ja a Filip ho sledujeme, pretože je to jediný rýchlejší pohyb v našom okolí. Zastaví sa vedľa jasného svetla vyvierajúceho spomedzi mačacích hláv. Je to svetložltá škára otvorená tesne pred jeho špičkami. Zohne sa k nej bližšie. Tá škára mu trochu pripomína okienko v ich novom byte. Nevidí v tej škáre nič, má len ten pocit. Pocit, ktorý máva, keď pozerá tým okienkom z obývačky do kuchyne. Cíti vôňu ich nového bytu a je mu hneď akosi lepšie. Nepočuť ako jeho mama plače po večeroch v kúpeľni, nepočuje nič. Len sa proste cíti dobre. Myslí na otca a už vôbec sa naňho nehnevá, že nakupuje len a jedine v zlacnených a akciových obchodoch. Hrá v tom okienku maňuškové divadlo.
Niekto okolo nás prejde pešo, bez bicykla, nemyslí si nič, len na nás pozerá. My si ho ani nevšimneme.. Filip ma chytí za ruku, rozbehneme sa k tej svietiacej škáre. Nevieme, čo to je. Nevieme, že Ešteniekto tam vidí svoje šťastie. Bežíme len preto, že to Ešteniekoho celkom pohltilo a dúfame, že aj nás to celkom pohltí. Ešteniekto leží na zemi a pozoruje ten kúsok svetla. Pribehne Niekto, ktorý bežal za nami. Niekto nemá vlastné myšlienky. Prispôsobuje sa a robí vždy to, čo sa od neho očakáva. Niekto je ako náhradná postavička v hre svet, ktorá čaká len na to, kedy jej bude pridelená vlastná identita.
Nazriem do škáry a vidím v nej jeseň, možno právu takú ako je teraz, len trochu farebnejšiu a krajšiu a seba na vysokom kopci, ako púšťam šarkana. Som tam úplne sama, nie je tam nikto, ani Niekto, nikto. Ani Filip tam nie je. Cítim sa tam na tom kopci celkom dobre. Akoby mi ani nič nechýbalo. Neviem, na čo práve vtedy myslím, ale určite na niečo nepodstatné a veselé... na niečo ľahučké ako tá chvíľa. Vonia tam vanilka a citróny a nie je tam nikto kto by mi mohol ublížiť.
Nie je tam Filip,
Filip v škáre vidí seba vo svete, kde nemusí robiť nič, ale môže všetko. Je to svet plný krikľavých farieb. Neplatia v ňom gravitačné zákony a vlastne ani žiadne iné. Sú v ňom len ľudia, ktorí mu vyhovujú a nie som tam ja. Možno preto, že ani on nebol na mojom kopci a nepúšťal si so mnou šarkana a možno preto, že tá jasná škára, to malé okienko do túžob ukazuje pravdu a nie len tak hocičo. To, že ukázalo dva svety, v ktorých nie je ani malá bodka venovaná tomu druhému.
Keď sa Niekto nakloní nad škáru, svetielko zhasne. Možno by tam Niekto nič nevidel, alebo proste vypršal jej čas. Niekoho to nezarmúti, odíde preč hľadať svoj bicykel, lebo ešte nevie, že zmizol nenávratne v tej škáre, alebo niekde inde na svete, nevie, že ho už nikdy nenájde.
Ešteniekto odíde preč. Smutnejší a bezvýznamnejší ako kedykoľvek predtým. Nevieme kam ide, možno pôjde do okienkového bytu zamurovať ten hlúpy priezor a na Vianoce nebude vidieť pod stromček.... mama pred ním nič neskrýva aj napriek tomu, že ešte nie je taký veľký ako by sa zdalo a veľa veciam nerozumie. Ja a Filip sa rozídeme opačnými smermi. Vlastne nás nič nespája. Nechceme sa ani vidieť. Nazerať iným ľuďom do okienka ich túžob je možno zraňujúcejšie ako život sám.

---