Slepačí život

     Asi to bude znieť banálne. Milujem detstvo, teda to svoje, na tých ostatných detstvách iných ľudí mi až tak nezáleží.

     Poviem vám tajomstvo. Keď som bola malá, bola som rasistka. Nebola som rasistkou v tom pravom slova zmysle, ale jednoducho mi prekážali biele sliepky. Vždy v nedeľu ráno som s dedkom vyšla na dvor, otvorili sme kurín a ja som ukázala na nejakú sliepku, ktorú dedko sekerou popravil a potom sme ju zjedli na obed. Zo zásady som vyberala len biele, lebo som si  myslela, že majú belšie mäso. No a ja som jedla len prsia. Krídelká a stehná to nikdy nebolo nič pre mňa. Nakoniec nám ostali len dve, jedna strakatá a jedna hnedá. Volali sa Agnesa a Ruženka.

     Jednoducho mi tie sliepky ani po rokoch nemôžu zísť z mysle. Napísala som o nich aj báseň a stále nič, sú tam. Svoje detské vraždenie si vysvetľujem tým, že ešte neboli počítačové hry. Musím sa upokojovať: „Nie, Miška, nie si rasistka, netrpíš xenofóbiou, veď ty by si neublížila ani susedke Ingride Vyrážkovej, možno.“

     Sliepky znášali vajíčka. So sestrou sme ich chodili vyberať z kurína a ja som jej stále priložila vajíčko k lícu, nech cíti, aké je teplé a guľaté. Teda iba tie vajíčka, ktoré neboli o...špinavé.

     Agnesa mala meno po mojej prababke. Moju prababku som nikdy nepoznala, teda poznala, ale nestihla veľmi spoznať, lebo si pamätám len, že mala zlomenú nohu. Keď zomrela, bývala aj s rakvou pár dní u nás doma. So sestrou sme sa okolo nebožky prababky ležiacej v rakve naháňali. Ak poviem, že to bolo zábavné, bude to znieť morbídne, ale vtedy to vážne bolo zábavné. Nad prababkinou rakvou visel veľký krištáľový luster a keď bola otvorená, veľmi som sa bála, že na ňu spadne a ona si ublíži.

     Viem o nej iba pár faktov, ktoré ma, inak, veľmi ovplyvnili.

Prvý fakt je, že sa volala Agnesa Talianová a veľmi sa mi páči to meno. Je jednoducho úžasné.  Druhý dôvod, prečo sa prababka stala v mojich očiach dokonalou, bolo, že sa narodila alebo zomrela v auguste. Už si to nepamätám veľmi presne, ale ja milujem ľudí, čo sa narodili alebo zomreli v auguste. To je podľa mňa ideálny mesiac na narodenie sa a na umieranie. No a tretí fakt je, že babka mi povedala, že prababka bola dobrá mamka, piekla čerstvý biely chlieb a robila posúchy z rezancového cesta.

     Jednoducho prababku Agnesu odvtedy milujem. Len škoda, že nemala rada sliepky.

Keď zomrela, babka mi dala obrázok Panny Márie a na druhej strane bola modlitbička a písacím strojom napísané meno Agnesa Talianová. Obrázok som si založila do svojej detskej modlitebnej knihy a vždy v kostole som  ho vybrala a pozerala sa naň. Bol to môj najobľúbenejší obrázok, aj keď som mala oveľa krajšie, napríklad anjelikov od pána farára.        

     Ale čo zmôže pán farár oproti prababke, že? Myslím, že sa nenarodil, ani nezomrel v auguste. Asi preto som aj prestala chodiť do kostola. Najprv som bola fanaticky veriace dieťa. Doma som mala svoj vlastný oltárik, pri ktorom som sa modlila, a modlila som sa každý večer. Lenže raz večer po modlitbe si ku mne a sestre ocko ľahol do postele a prečítal nám rozprávku. Keď ju dorozprával, povedal: „ Miška, Boh neexistuje.“

     Po tomto strašnom zistení, som niekoľko dní preplakala. Snažila som sa, overiť si to chodením do kostola a na hodiny náboženskej výchovy, nepomohlo mi to. Je ťažké mať desať a netušiť v čo veriť, ktorou cestou ísť, koho nasledovať.

     Tak som sa na to všetko vykašľala, nebudem si predsa robiť neporiadok v hlave taká mladá a dala som sa na čítanie kníh.